17.1.13

17. ledna 2013 v 9:43 | Liliana |  Môj denníček
Dnes nežeriem! Váha sa nepohla. Ok. je tam 72,4. Iba 100 gramov dole. Je mi zo seba zle. Brucho, stehná, zadok a tie boky. Je mi na grc len pri predstave môjho tela. Hladovka, hladovka, hladovka. Pokiaľ sa bude dať tak pôjdem do 100 kcal a ak nie tak jedno jedlo denne, málo. Trochu. Vraciam sa do školy, takže do 3-4 som preč, a keď prídem domov, učiť, učiť, učiť. Za stolom, v izbe, kde si môžem jedlo schovávať a následne vyhadzovať o 106.
Včera som si uvedomila, že sa bojím. Bojím sa dospieť, prevziať za seba zodpovednosť a povedať si STOP ppp. Ja to nedokážem. Bez chudnutia priberám, som v depkách a môj život nemá zmysel. Hambím sa takto chodíť medzi ľudí. Nedokážem sa ovládať. Buď sa prejedam alebo nejem. Čo je lepšie? Pre mňa je lepšie chudnúť, hladovať, cvičiť do úmoru, byť dokonalá a mať všetko pod kontrolou. Tento raz to dosiahnem a budem sa píšiť 48 kilami. Aj keby som neviem čo mala urobiť, dostanem sa tam. Nevzdám to. Nie. Tentoraz nie. Budem sa učiť, cvičiť... Stále dokola. Tak to bude.
Začínam na hodine cvičenia denne. Zajtra musí byť na váhe menej!!! A potom, budem sa vážiť iba raz za týždeň. Lebo sa zbláznim.
Idem sa naučiť na zajtra, aby som mala jednotky a jednotky.
 

Day 3rd

16. ledna 2013 v 21:22 | Liliana |  Môj denníček
Nejako tak príliš premýšľam. Čo by bolo keby bolo keby. Strašne ma štve, že som pribrala. Že som to dopustila. Ako som len mohla? Koľko driny mi dalo dostať sa z tých hnusných 87 kg na necelých 52. A teraz? Prečo ja? Ja toto nechcem. Byť taá tučná, k ničomu, flákam školu, nič nerobím, som lenivá. Hnusná. Chcem sa zmeniť. Lenže zase budem musieť čakať, pokiaľ sa na svoju váhu dostanem. Ale povedala som si dosť. Tentoraz to bude iné. Tentoraz si splním svoj celoživotný sen, ktorý som mala ešte na začiatku ppp, ale nikdy som ho nedosiahla. Vždy, keď moje obdobie prejedania nahradí anorexia, pokaždé som silnejšia a silnejšia. Dotiahnem to ďalej a ďalej. Tentoraz sa už nesklamem, dosiahnem svoj cieľ. Mám osemnásť, psychiatriou sa mi vyhrážať nemôžu. Lenže ako dlho budem musieť čakať? Ako? Keď si spomeniem aké úmorné bolo čakanie na číslo 5 na začiatku mojej váhy. Teraz zase odznovu? Znovu chudnúť tridsať kíl. Vlastne teraz už iba 25. Čo je stále riadne veľa. Na vysvečko chcem mať 48♥! Aspoň raz v živote. Ten pocit, že som niečo dosiahla.
Ok. Dosť fňukania, nad rozliatym mliekom. Mám cieľ. Teraz sa na neho musím zamerať. Váha už ide dole. Zajtra sa odvážim, kúpim si môj super čajík na chudnutie, budem cvičiť každý deň, ráno o 5 vstávať, učiť sa a vrátim sa od budúceho týždňa do školy. Pretože v škole je pre mňa nepredstaviteľné jesť. To radšej zomriem. Keďže v škole musím mať korzet, tak zvracať nemôžem. A tá prechádzka do a zo školy môjmu pohybu tiež prospeje. Idem na to, znovu budem tam kde som bola. Už žiadne prejedanie, žiadne zvracanie, žiadna bulímia. Nastupuje chudnutie, môj zmysel života. (Kiež by som bola normálna) Poviem úprimne, že keď sa dostanem pod tých 48 kíl, dobrovolne nastúpim na liečenie. Až vtedyy so sebou niečo začnem robiť. Takto tam nepôjdem a chcem si to naposledy užiť. Splniť si svoj dávny sen. Potom sa možno stane zázrak a možno ma tam vyliečia cez leto.
Čiže škola, cvičenie, chudnutie. Jedálničky budem pridávať každý deň. Písať budem každý deň. Ja to dokážem! Budem dokonalá. Všetci si uvedomia ako sa vo mne mýlili a že na to mám.
Dnes som si spravila dokonalý poriadok, dorobila som tú SOČku o ppp (mohla by byť lepšia, ale nechcela som sa moc rozpisovať) a pôjdem si ešte zacvičiť. Zajtra som doma, ale v piatok idem do školy. Budem sa učiť biológiu a matiku, v piatok idem z BIO odpovedať a musí to byť za jedna. Chcem byť aspoň vyznamenaná, keď nie samé. Ak by som náhodou mala horšie známky ako dvojky, tak ja sa asi fakt vyhladujem na smrť. Neprežila by som to. Od piatku chodím do školy normálne. Ale mám výhodu, lebo ak by mi nebolo dobre, môžem ísť kedykoľvek domov, alebo ani nemusím chodiť do školy a nepotrebujem ospravedlnenku. :) :) Musím tam raz ísť a radšej budem tam bez jedla než doma s jedlom.
Zjedla som dve misky polievky(cca dve naberačky- ráno jednu a na ibed jednu), 1 termix a hotdog (ten som vyvrátila). Nemôžem zo dňa na deň prestať jesť. Už dnes na obed mi bolo na omdletie. Žalúdok sa mi ale už pomaly prispôsobuje. Len zo zvracania mi preskakuje hlas, a naozaj nechcem zvracať. To bol iba kraj nutnosti. Pretože to dopadne ako minule. Že sa z anorexie prepadnem do bulimanorexie. A to nechcem. Takže radšej takto a bez zvracania.
Takže, hor sa do toho!♥♥♥♥♥♥




Nový rok = Nový začiatok, nová šanca

10. ledna 2013 v 20:03 | Liliana |  Môj denníček
Ani neviem povedať ako mi písanie chýbalo. Bola som celé tie mesiace, s tým bordelom v mojej hlave, v mojom žraní a vmojej váhe- sama. Odrezaný, tučný asociál. Like a shit.
Takže príchodom nového roku som sa rozhodla, že sa vrhnem na to. Na zmenu. Môjho života, môjho ja, môjho tela. Seba samej. Áno, chcem schudnúť, ale nie tak ako predtým. Nehovorím, že úplne zdravo a pomaly, ale iba nie hladovkami a zvracaním. Svoj jedálniček chcem naplniť mini porciami zdravého, nízkotučného jedla do 1000 kcal/deň, a zaradiť cvičenie. Veľa, veľa cvičenia.
Hambím sa za seba. Znovu som svoj sen nedotiahla do konca, znovu som podlahla depresii a bulímii, následne /pred strachom z psychiatrie/ prejédaniu a priberaniu. Plus totálnej lenivosti. Najsmiešnejšie je, že som na tej psychiatrii i tak skončila. Zrejme som sa zrútila z tých kíl, ktoré som pribrala. Asi. Odtiaľ ma však poslali do obávaného Pezinka na oddelenie ppp (3mesačná liečba), pretože som im chudla a nechcela som jesť. No s váhou 65,5 kíl som sa v tej liečebni cítila ako najväčšia tlsťoška na svete. Podpísala som revers. Hneď na druhý deň som odišla domov. A začala priberať. Zo začiatku som svoj sľub (musela som prehovoriť mamu, aby ma vzala domov), že si budem zapisovať jedlo a budem pekne pravidelne jesť aj dodržovala, ale postupne som sa na to vykašlala a začala sa prejédať. Cez Vianoce sa moja váha vyšplhala na ukrutných 78 kíl, ktoré už ale dávam dole.
No nechcem viac skončiť na tej psychiatrii. Nikdy. Nechcem padnúť do bulímie alebo totálneho hladovania. Iba sa chcem cítiť dobre vo svojom tele a byť štíhla. Zdravo štíhla. Nie moc.
Vôbec nie som šťastná. Odkedy som prestala chudnúť a zvracať, stratila som sa kdesi uprostred tmy. Som nešťastná, škaredá, tučná, lenivá...A tieto stavy riešim paradoxne (?) sladkosťami. A ešte .. som SAMA.
Študujem ,,individuálne" bohužiaľ sa to doteraz na štúdium nepodobalo. Blíži sa polrok a v mojom preukaze sú iba dve známky. Čo s tým mienim robiť? Ide o to, že sa hambím ísť do školy. Takáto. Akoby som to nebola ja. V skutočnosti mi moja vychrtlosť neuveriteľne chýba a chcela by som ju naspäť. Veľmi. Lenže mám obavy z dôsledkov... Zatiaľ sa chcem dostať aspoň na tých 58 kg a potom uvidím. Neviem prečo som taká fascinovaná vytŕčajúcimi kosťami...
Od budúceho týždňa nastupujem do školy, ale je tu ďaľší problém. Dostala som korzet. Na ,,scoliosis,, v 18-tich rokoch! Zistili mi ju, až keď sa môj chrbát totálne skrivil a mala som bolesti, čo bolo spôsobené práve tým mojím rýchlim pribratím, a tým, že ako som prestala zvracať a začala priberať, vysrala som sa na cvičenie. Nechcem chodiť v tom korzete do školy, vyzerám v tom otrasne, je mi to vidieť a cítim sa ako monster. Ale, keď ho nenosím (čo je dosť často, v noci v ňom nedokážem spať) bolí ma chrbát. Ukrutne. Celý môj život som riadne dobabrala. Pred pol rokom som mala podváhu, teraz zase nadváhu... Nechápem, rečo nemôžem mať normálnu váhu a tú si držať.
Musím so sebou niečo urobiť, utápať sa v tom aká som tučná a nechodiť medzi ľudí ma chudšou nespraví. Potrebujem sa odreagovať a byť v spoločnosti, inak som až moc depresívna. Musím sa vrátiť do školy a začať cvičiť plus si písať jedálničky. To je začiatok. Mojej zmeny, môjho nového života.
 


Tomorrow is a big day.. It´s my day. Start day..

9. října 2012 v 21:31 | Liliana |  Môj denníček
Budem písať. Rozhodla som sa. Je mi jedno čo si myslia ostatní, nie je to podstatné. Viem, že sa mýlia, že sa z toho všetkého vyhrabať dokážem, že nie som vôbec sama a mám na to.
Dodali mi na psychiatrii tú chuť, ohodlanie, možno je to liekmi, možno nie, ale ja to dokážem. Urobím so sebou niečo, zmením sa, postavím sa na vlastné nohy, naučím sa pravidelne jesť, zabehnem si režim v učení, napriek tomu, že som individuálna študentka. Budem sa učiť doma, sama, a pôjde mi to. Iba nemôžem podľahnúť viac tej hnusnej, zákernej svini depresii a jej dobrej priateľke lenivosti. Vyhrabem sa z tých sračiek, do ktorých som sa sčasti dostala sama, z väčšej časti rodina a z tej najväčšej okolnosti môjho života. Dosť bolo trápenia a bolesti, prišiel čas dospieť, prevziať za seba zodpovednosť, odpustiť si, prijať, že minulosť sa stala a viac ju nezmením, no najmä sa prestať obviňovať a utiekať sa k všemožným sebepoškodzujúcim aktivitám ako rezanie a ppp. Áno, je to určitý spôsob, ktorým sa vyrovnávam so svojími emóciami, utekám a schovávam sa pred životom, pred minulosťou, ale problémy to absolútne nerieši, iba odkladá a vyrába nové.
Otázka za milión: Ako dlho mi toto odhodlanie a chuť niečo robiť so svojím životom vydrží? Nespadnem znovu do chudnutia a boja o nejestvujúcu dokonalosť?
Verím, že mi to vydrží, že ak budem chcieť a zatnem zuby dokážem všetko čo si zaumienim a liečenie nakoniec ani nebude potrebné... Ale bolí to. Všetko. No naozaj prišiel čas vylízať si všetky rany raz a navždy.

Zase doma..

7. října 2012 v 19:05 | Liliana |  Môj denníček
Och, áno, dali ma trošku dokopy, respektíve vymenili jedny lieky za druhé, pri záchvatoch plaču mi dávali krásne zelené tabletky, alebo hneď Diazepany, ale moja podstata je stále rovnaká. Mojou vinou. Po necelých dvoch týždňoch na detskej psychiatrii na Kramároch ma nedobrovoľne nasilu šupli na cajlu do Pezinka. Psychosomatické oddelenie. Váhra čo. Išla som tam, podpísala som súhlas (kedže som plnoletá pýtali sa) , ale len preto, že to chcelo moje okolie, ktoré mi vraj chcie to najlepšie, no v kútiku duše, vlastne nie kútiku, ale v celej svojej mysli som bola proti. A asi preto som tam vydržala cca 24 hodín, ktoré som z polovice preplakala, prespala a v tej druhej polovici som vedela, že idem domov. Zobudila som sa s tým pocitom, že podpíšem revers, že tam nechcem byť, že to nepotrebujem, nepatrím tam a tri mesiace odrezaná od ,,normálneho,, sveta mi nič nedá, skôr naopak. Mala som a stále mám pocit, že si pomôžem sama, doma, že v skutočnosti potrebujem lásku svojich rodičov a teplý domov. Nie liekárov, nie sestričku, ktorá bude zapisovať čo zjem, pozerať ako to jem a pýtať sa či som bola alebo nebola zvracať. Potrebujem robiť to čo ma bavi, kedy chcem, čo chcem, a nie hlúposti ako muzikoterapia (japonský a kórejský pop mi asi nikto nepustí, že) kresliť, maľovať, ale najmä chodiť von, do prírody, k ľuďom, ktorých mám rada.... Mám to teraz na tanieri. Všetci sú sklamaní, nahnevaní, a dokonca života mi budú vyčítať, že som to mala vydržať, že som nemala zdrhnúť, utiecť, ale prispôsobiť sa. Hold smola, som slaboch, ale neľutujem to. Mňa mrzí len to, že nikto nepočúva moju verziu. Nevedia čo som tam cítila, a že to nebolo nič príjemné ani pekné. Každý si melie svoje, nik neberie ohľad na to čo chcem ja. Keď uvidím, že to nejde, že tú liečbu potrebujem, pôjdem tam aj sama. Ale teraz som na to nedozrela, nie som pripravená urobiť také veľké rozhodnutie, byť hodená levom, dospelým. Asi tam nastal problém. Že ma tam brali ako dospelú. Bola som namladšia. Už to nebolo ťuťuli muťuli. Malinké, poď si lažkať, sadkať, utrieme slzičky, pofúkame bobenko... No, možno si raz uvedomím, že už práve dospelá som. AJ tak však mám pocit, že hento tam, pod tými horami, nebolo to čo mi pomôže. Musím hľadať a mám na to dosť času, keďže si zajtra ide vybaviť individuálny študíjny plán, vďaka ktorému zo mňa bude kompletne pomätený a hotový asociál bez akéhokoľvek kontaktu s rovesníkmi. Znie to strašne, ale v tomto stave, by som tomu tlaku, hromade učenia, dopisovania a výsmechu zo strany spolužiakov okamžite podľahla. To nechcem riskovať. Moja sociálna fóbia sa asi znovu ozvala, no v skutočnosti je to iba praobyčajný strach, keďže sa moje posledné dovolenky v ,,blázinci,, rozkrýkli, každý pridal nejakú pikantnosť a vzišla som z toho ako najväčší blázon pod slnkom. Smutné.
A čo ďalej? Vôbec, ale vôbec netuším. Najprv sa musím naučiť normálne jesť. Tých 24 hodín na cajle mi dalo chuť so sebou niečo spraviť, aj odhodlanie a silu ku štartu a k veľmi veľmi dlhej ceste. Teraz prišiel čas na realizáciu. Bude to bolieť. A veľmi.

Kam dál