Year 2011

31. prosince 2011 v 22:27 | Liliana |  Môj denníček
Každou sekundou, každým tyknutím hodín sa blíži onen dlho očakávaný rok - rok 2012.

Preto prišiel čas zhodnotiť, ten, ktorý tu je už len necelé dve hodiny.
Pozrieť sa na neho z iného uhlu, s odstupom času a možno i inými očami.

Takže Všetko NAJ NAJ NAJ...
ABy vám vyšlo TO po čom túžite.
Držím vám palce.


Nemusíte to čítať, je to dlhé a sú to len drísty. Možno ak by ste ma chceli trochu pochopiť. Neviem. Písané skôr pre seba, aby som vedela nabudúci rok zhodnotiť či som sa posunula o kúsok dopredu.





Nemám sa prečo sťažovať. Bol o miliónkrát lepší (najmä pre mňa, ale i moje okolie) ako rok 2010. Konečne som ukončila prvý ročník na gympli, neprepadla, znovu neopakovala a nemala ani komisionálne skúšky. Pred letnými prázdninami som vysadila všetky lieky z psychiatrie, a prestala k (chvalabohu) psychiatričke chodiť. Nepopieram, že mi tie lieky veľmi chýbali, boli chvíle (hl. behom prázdnin) kedy som bola totálne na dne, so slzami v očiach som prosila mamu nech ma vezme k doktorke, že potrebujem nejaké ,,drogy,, ... Ale prišiel zázrak a ja som fakt postavila na nohy, a odvtedy ma nič nerozhádzalo natoľko, aby som: sa cítila až tak mizerne, až tak sústavne premýšlala nad samovraždou (nechcene), nespala niekoľko dní, prespala vyše 20 hodín denne.... Vyvrcholilo to tým, že som zahodila žiletky. Hej, zahodila som ich už miliónkrát, ale vždy si zaobstarala nové, ale tentoraz som ich vyhodila u mojej spriaznenej duše (psychologičky), ktorá stála pri mne, podporovala ma a ja jej ďakujem. Najmä vďaka nej som sa k rezaniu a tým ostatným sebedeštruktívnym činnostiam nevrátila. Pretože ju možno nechcem sklamať. Možno. Ja fakt neviem.
Najpozitívnejšie hodnotím vzťahy. Najmä s psychologičkou. Sama vidím ako som sa za tie skoro 3 roky zmenila. Ako sa otváram,nadobudla moju dôveru a stala sa sprievodkyňou a priateľkou v tomto ťažkom období, v tom bordeli, ktorý v sebe mám, a ktorý spolu pomaly, ale isto upratujeme. Ja neviem či by som žila - nebyť jej. Môžem s čistým svedomím prehlásiť, že mi neraz zachránila život a možno ani o tom nevie. Nadosmrti jej budem vďačná, za to čo pre mňa robí.
Taktiež sme sa s rodičmi a bratom odsťahovali od babky a ostatnej rodiny a po toľkých rokoch konečne bývame sami - iba my štyria. Nehovorím, že je to ideálne, nie je, finančne je to horšie, nálady sú taktiež ako na hojdačke, ale je to iné. Toto je náš prvý ,,len náš,, Silvester, taktiež to boli aj prvé Vianoce. Niet sa na čo sťažovať.
A za ďaľšie, konečne som schudla. A som aj šťastnejšia. Po tých dlhých rokoch trápenia sa dokážem znovu smiať, radovať, trochu si zablbnúť a tak. Momentálne netrpím nejakými ukrutnými stresmi, zo známok, ako minulý rok. MInulý rok som bola schopná revať za dvojku, za trojku som sa chcela skoro zabiť, a pritom som samé jednotky ani nemala na vysvečko. Príliš som chýbala, príliš som bola chorá a zameškané sa ťažko dobieha. Tento ročník začal celkom sľubne. SNažím sa o čo najlepšie známky, premiantkou som stále, ale je to lepšie. Nie som zviazaná, ba dokonca mám už dve päťky. A i keď mi nebolo jedno, že som ich dostala - nezbláznila som sa, ani sa nedorezala a to ma teší.
Navyše mi dal tento rok ešte niečo. Možnosť premýšlať, vyjadriť to čo cítim a najmä prečo to cítim. I sa orientovať v minulosti. Je úžasne oslobudzujúce, keď môžem pomenovať to čo mám v sebe, čo ma trápi, a analyzovať prečo to tak je. Zdá sa to ako banalita, ale pre mňa bolo nemožné odpovedať na otázku ,,Ako sa cítiš? Ako sa máš? A prečo zle? Prečo dobre? Čo ťa teší, baví a pod.." Tomu sa hovorí porucha osobnosti. Sama vidím ako postupujem v tomto dopredu, aj s vyrovnávaním sa s minulosťou. Respektíve so zmierením sa s niektorými skutočnosťami.
Ale taktiež viem, prečo je to všetko takto. Prečo sa nerežem, nestresujem zo známok a som šťastná. Sú to závislosti, v určitom slova zmysle. A žiadna sa nedá vyliečiť len ju človek kompenzuje zase inou. Ide o to na čo sa zameriam a čomu sa oddám-. Odkedy som sa vrátila z cvokárne a začala aj pod vplyvom liekov strašne priberať trpela som ešte väčším depkami. Behom pol roka som bola o 30 kíl ťažšia a to človeka poznamená. (najmä keď tá 50 bola vydretá trojmesačnou hladovkou). A kilá stúpali ďalej. Nekontrolovateľne som sa prejédala a zvracala, ale pri takom množstve jedla bolo nemysliteľné aby mi to pomohlo nepriberať alebo nedajbože schudnúť. Na cvičenie som nemala síl. A tak som sa zamerala na druhú šancu - školu. Chcela som mať samé jednotky a pod. A preto som z toho mala stresy. Bol to stred môjho života. Rezaním som si len uľavovala od tej úzkosti. Ale teraz v lete prišiel zlom a ja som už nezvládala počúvať tie reči aká som túčná, ani to že som nič neobliekla a po miliónty raz som sa po vysadení liekov pustila do toho znovu. A išlo to samé. Neprejédala som sa, ani som nezvracala. Vyhrala som nad Miou. Ale netrvalo dlho a prišiel týždeň prejédania. Zľakla som sa a po tom týždni som už nevedela, koľko môžem zjesť. Znovu som spadla do tenkého ľadu. Málo, veľa, nič. A tak je to doteraz. Zvraciam stále, lenže sa neprejédam. Nie som schopná v sebe nechať nič. A to je dôvod prečo sa nerežem. Lebo jednak toto vyhovuje môjmu perfekcionizmu (že chudnem) a na druhej strane si tým aj ubližujem, ničím sa, a to mi prináša úľavu (pocit zadostiučinenia). Preto nepotrebujem žiletky. Ani za každú cenu samé jednotky. Celú pozornosť som upriamila na telo, ktoré ma nosí, ktoré mi ale už nepatrí, a ktoré nenávidím až ,,do morku kostí,,... Aké patetické, že?! A možno si myslíte, že keď schudnem šťastná nebudem, ale mýlite sa. Mne prináša šťastie znižujúca sa váha, zároveň úžasný pocit kontroly keď odolám niečomu lákavému, ale taktiež keďje mi zle a niečo ma bolí. Ja viem, že to vyznie ako niečo nenormálne, uvedomujem si svoju zvrátenosť. Zároveň s tým nedokážem nič robiť, lebo sa tak nenávidím. Je to ťažké. Všetko. A preto dúfam, že v roku 2012 nájdem odpovede aj na ďaľšie svoje otázky a možno sa raz naučím žiť sama so sebou, kto vie. Paradoxom je, že ja, ktorá trpím extrémne zníženým sebavedomím, som teraz istejšia, sebavedomejšia ba dokonca môžem povedať, že to že som schudla vyše 25 kíl, mi prinieslo viac úžitku ako škody. Ale bolo by hlúpe ďakovať 4 rokom, teda skoro 5, ppp, pretože to bolí zároveň i pekelné roky. Kde by som bola, aká by som bola, keby sa v mojom živote neudialo toľko čudesných vecí, ktoré zanechali takéto stopy z malého, krásneho, vysmiateho dievčatka vyrástlo na hlavu choré žieňa, ktoré nechce dospieť a prevziať za seba zodpovednosť? Nechce chlapa a už v§bec žiane intímnosti, ale zároveô potrebuje lásku ako soľ? ....

Určite to nikto nečítal.. Nedivím sa.. Je to len také zhrnutie pre mňa samú, na pamiatku, a uvidíme kam ma zavedie nový rok.
 


Komentáře

1 Deibee Deibee | Web | 1. ledna 2012 v 15:33 | Reagovat

Celý jsem to přečetla :) Každý si potřebuje urovnat věci z minulého roku. Je smutné zjistit, že nejsem sama, kdo se s ppp potýká už skoro pátým rokem. Ale na druhou stranu ti tenhle rok přinesl lepší vztahy, zvětšení sebevědomí.. Poslední větu jako bych jí psala já. Bojím se lásky, přitom jí tak moc potřebuju.

2 querica querica | Web | 1. ledna 2012 v 20:03 | Reagovat

ach akoby som to pisala ja..aj tebe:) dufam že si si to pekne oslavila:)...

3 Deibee Deibee | Web | 1. ledna 2012 v 21:07 | Reagovat

Přesně:(. Čtyři roky jím každé jídlo s výčitkami, i když se jedná třeba jen o blbou okurku. Nejhorší je, že jen málo lidí (teda hlavně děvčat) se ppp zbaví. Navždy budeš mít v hlavě ten druhý hlas, kterej ti říká - nejez to, budeš tlustá. A s tím žít celý život, paráda :-/

4 Alexis Alexis | Web | 2. ledna 2012 v 14:38 | Reagovat

podla mna nikdy nieje neskoro a ked budes chciet dokazes sa toho zbavit a zmenit to, verim tomu. a jasne ze to nebude zo dna na den ale postupne hej...lebo taketo nejedenie,depkarcenie ti robi len zle, ja som zrusila blog po 3rokoch a je to uplne iny pocit...

5 Sophia Sophia | Web | 2. ledna 2012 v 15:57 | Reagovat

Děkuju moc :)))
Jakoi bych tento článek psala já... :))) Myslím, že máš určitě na to, to zvládnout! ;*

6 Nell Nell | Web | 2. ledna 2012 v 18:03 | Reagovat

dekuju mooooc, Tobe taky =))

7 Slims Slims | Web | 2. ledna 2012 v 20:43 | Reagovat

pekne napsany, zrhnuty ale i tak smutny
doufam ze tenhle rok te konecne navzdy dostane z toho vseho, i kdyz ty mas jine plany :)
Doufam hlavne ze budes stastna !

8 Emily Emily | Web | 3. ledna 2012 v 2:13 | Reagovat

Jsi fakt hrdinka! Takový úspěch, který si opravdu zasloužíš:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama