Leden 2012

New day - new life...

25. ledna 2012 v 20:37 | Liliana |  Môj denníček
Dnes naprosto úžasná nálada.
Ďakujem Bohu za ňu.
Zajtra mám priniesť profesorke latinčiny ukázať nejaké kresby. Vraj jej triedna hovorila, že celkom dobre kreslím, lenže ich veľa nemám, respektíve žiadne. :) Tak jej prinesiem len tie zarámované, jednu maľbu a kresbu Audrey Hepburn, ktorá sa mi, ale moc nepodobá.
Nemám tých kresieb quantum, pretože keď kreslím, väčšinou pre niekoho. A tie staré mi rozkradli.
Čo mi pripomína, že by som sa mala kresleniu znovu začať venovať. Baví ma to.
Pomaly dočítavam Janu Eyrovú a zajtra si idem požičať Šarlátové písmeno, ktoré sa mi vrátilo.
Inak máme dve písomky, a snáď nebude skúsať z Geografie, lebo som to ani nevidela.
Inak som jediná vyznamenaná z celej triedy, čo sa vymeškaných hodín týka budem mať 122, čo som nečakala. Pravdupovediac myslela som, že ich bude viac. POlepšila som sa. Minulý rok bolo prvý polrok 203 a druhý 175. :)
To o niečom svedčí, však.
Hladovka sa mi podarila, len som vypila dve šálky čokoládového capuccina, ale to snáď nevadí.
Ak by sa zadarilo, chcela by som i zajtra, lebo tie posledné dni boli príšerné.
Ono i keď zvraciam, čo je po každom jedle, nemám z toho dobrý pocit.
A keďže nechcem viac zvracať (alebo aspoň obmedziť intenzitu) bude najlepšie nejesť.
Chcela by som už mať aspoň tých 54 kíl.
Toľko mi bohato stačí.
Zajtra sa odvážim a uvidím čo sa tam zjaví. Dúfam, že nie viac.
Mimoto, tento alebo budúci týždeň očakávam ,,svoje dni,, čiže budem nafúknutá.
Musím si ísť ešte zopakovať slovíčka na TEST z AJ, a pozrieť si dejepis. Potom už len bežné hygienické potreby, zacvičiť si a smer posteľ, aby som zajtra vstala znovu tak dobre naladená a svieža. :)
Chcem teraz zo začiatku nachytať dobre známky, tie jednotky ma hrozne motivovali, cítim sa neopísateľne, takže budem musieť makať, lebo nás nenechávajú ani vydýchnuť.
Nepremýšľali ste niekedy nad tým, že keby sme nepotrebovali spánok, mali by sme more času? Normálne si neviem nájsť čas na čítanie, kreslenie a obyčajné leňošenie. Chichi.
Som tak celkovo zaneprázdnená školou, čo je asi spôsobené aj tým uzatváraním známok a testovým obdobím.
Snáď to trochu ustane.
Dnes nám triedna hovorila, že to utečie. A naozaj. Veď už bude február, bude fakt kopec voľna, odpadne veľa hodín, prázdniny všemožného druhu, maturity a ani sa nenazdáme a budú letné prázdniny. S novou vysnenou postavou.
To by bolo úžasné. A my to dokážeme. :) :) Zvládneme to, baby. Verím tomu.
Som taká nadupaná, ako naspeedovaná veverička, verím, že dokážem čokoľvek. Stačí len chcieť.
Veď som mala jednotky naposledy v druhom ročníku na základnej škole, a teraz na gympli, ktorý je oveľa ťažší a náročnejší sa mi takto zadarilo. SOm proste šťastná.
No nič, idem si to pozrieť, zacvičiť si a spinkať.
Držte sa kočky. :) :-*

I wanna be just thin..

24. ledna 2012 v 17:44 | Liliana |  Môj denníček
Dlho som sa neozvala. Prebehli namáhavé dni plné učenia a driny. Dokázala som to!
Po 10 rokoch mám znovu na vysvedčenie samé jednotky! A moja váha sa začína číslom 5!
Mala by som byť šťastná a užívať si to, ale nie... som totálne na dne.
Už niekoľko dní sa prežieram. Zvraciam o stošesť. Ničí ma to.
Potrebujem znovu pevný režím, znovu sa do toho dostať, odhodlať sa, silná vôľa.
Od zajtra opäť hladovky a cvičenie. Opäť blog, lebo sama to nezvládnem.
Nechcem sa prevracať nA druhý svet.

Presto všetko, musím povedať, že keď so,m to dala na tie samé jednotky, bola som šťastná ako BLCHA. Hneď na druhý deň som sa odvážila a bolo tam 59,3 kg, čo bolo niečo úžasné. Za tot ďakujem. Som smutná z toho, že sa prejédam, a následne to riešim ďaľším prejédaním - choré že?! Taktiež nelogické, ale ja to napravím!!!

New life - again...but now it´s forever..

7. ledna 2012 v 9:54 | Liliana |  Môj denníček
,,Zmena je život, a na zmenu nie je nikdy neskoro. "

Za posledné dni (nechcem rozoberať ako vyzerali) som mala veľa príležitostí byť sama so svojím JA. Tak trochu ho viac počúvať a vnímať, uvedomovať si súvislosti svojho konania s myslením, a to vo väčšej miere prispelo k zmene môjho zmýšľania.
Zmenila som sa k lepšiemu moožno i k horšiemu, ale baby, naozaj som si veľa uvedomila. Celé roky som zvádzala boj so svojími ,,osobami,, vo vnútri. Jedna - tá dobrá, milá, malé dievčatko a jej sokyňa pravý opak - žena, odpútaná od detstva, ktorá sa správa adekvátne k svojmu veku, vystupuje tak i sa prezentuje.
Nevedela som sa rozhodnúť, ktorá z nich som, stále som túžila vrátiť čas a znovu byť dieťaťom, ktoré sa na dvore hraje s bábikami, lozí po stromoch a naháňa túlavé mačky. Nechcela som si hodne dlhú dobu pripustiť, že tie časy, sú bohužiaľ dávno preč.
Správala som sa veľmi alibisticky, neprijímala som za seba a svoje činy žiadnu zodpovednosť, nemala som vlastné názory, za ktorými by som si stála a obhajovala ich.
Bola som taká šedá myš, čo urobí všetko, čo jej ostatní prikážu, súhlasi so všetkým s čím by mala, i keď vo svojom vnútri cítila odpor a nezdieľala rovnakú mienku.
To som BOLA ja - troska, prispôsobivá, ktorá NEBOLA sama sebou, iba si to nahovárala.
Bol to ,,ten,, tzv. nudný život, bez zmyslu, lebo keď nerobíte nič z toho čo chcete, čo vás baví, nemáte vlastne nič čo by vás držalo pri živote a nútilo by vás ísť cez všetky sklamania a prehry ďalej, nežijete plnohodnotný život, ba naopak.
Prežívate.
Žila som zo dňa na deň, každodenný stereotyp, ktorý ma ubíjal, pocity ma valcovali a ničili zvnútra i zvonka.
Všetko je to ako skladačka.
Postupne všetko do seba zapadá a ja si čím ďalej tým viac uvedomujem, že nie som dieťa ale ,,skoro dospelá,,.
Vyznie to detinsky, ale ten bordel, ktorý som v sebe mala a možno ešte trochu mám, detinský bol.
Riešila som totálne banality, ktoré ma ale vedeli zničiť.
Dostať ma až na úplne dno.

Keď som mala dvanásť,chcela som byť veľká. Vlastne som po tom túžila od malička. Flákala som sa, bavila s kamarátmi, nosila sukne, výstrihy, malovala sa - správala som sa (alebo sa o to skôr pokúšala) ako dospelá. Mamina mi zakazovala malovať sa, vraj bez toho vyzerám staršie, a keď sa namalujem tak som ako 18-ročná.
Okolnosti sa zmenili a ja som v štrnástich hrala s bábikami, všade som mala plyšákov, pozerala Barbie rozprávky, hej švihlo mi v hlave. A riadne. Následne sa to striedalo. Týždeň som sa cítila ako veľká, mesiac ako dieťa, ktoré potrebuje pofúkať ,,bobo,, (ranu :D ) .
A táto nestálosť, môjho JA, respektíve karukatúry samej seba, ma privádzala do depresií. Nevedela som nič z toho čo by mal normálny človek vedieť. To jest čo mám rada Ja, čo baví mňa, a pod. Robila som to čo ostatní.
A prišiel čas to zmeniť.
Užiť si tento rok ako sa len dá.
Pomaly sa lízať zo sračiek, i keď to nebude vždy ľahké.
A najmä ísť za svojimi cieľmi a snami.
Pretože život bez cieľa, je život bez zmyslu. (ja to tak cítim)

Držte sa mi kočky, neodchádzam, neprestávam chudnúť, lebo to je jedným z mojich snov a cieľov. :)