Únor 2012

Be happy?

29. února 2012 v 22:03 | Liliana |  Môj denníček

Dnešný deň by som zaradila medzi tie ,,lepšie,,. Až na bolesti brucha, ktoré ma momentálne otravujú. Po dlhom čase som bola v škole, bol to veľmi divný pocit. Celé vyučovanie som bola úplne mimo, nesústredená, nebavilo ma to tam a napriek tomu, že nik nechýbal, cítila som sa ako outsider. Tak strašne sama. So slzami v očiach. Nieže by sa so mnou nikto nebavil, práve naopak, ale proste sa tak cítim. Môže byť okolo mňa quantum ľudí, ale ja sa cítim ako jediný človek na zemi. Som proste občas divná. Po ceste zo školy mi bolo už blbo, bola som zvedavá čo máme na obed, keďže som od rána nič nejedla a nechcela som riskovať, pokúšať mamu. Na moju smolu po vojdení do kuchyne, sa mi nahrnuli slzy do očí. Guláš s knedlou. Fúj. Vyšlo mi to, pekne som sa vyhovorila na kopu učenia a obed skončil v igelitke a v školskej taške, kde netrpezlivo čaká kedy ho vyhodím. Nakoniec som zjedla polovicu celozrnej kaiserky, a polovicu mandarinku. Dosť ma potešilo zistenie, že jedna mandarinka má okolo 20 kcal.
Zdvihla sa mi enormne nálada a fakt som dnes makala. Uvedomila som si, že by som sa mala zase začať poriadne učiť, cvičiť a tak aj bolo. Odkedy som prišla do školy, poctivo som sa na zajtra učila, na všetky písomky a potom robila ten kvadrilión úloh, ktoré sme dostali. Trvalo mi to do pol 9, od pol 4!Ale som fakt spokojná. Cvičenie odcvičené, až na tú bolesť brucha, zrejme z tej kaiserky. Pečivo ma strašne nadúva. :(
Zajtra taktiež makačka a celý víkend k tomu. Budúci týždeň sú samé písomky. Jediný oddychový deň bude v piatok poobede, kedy si konečne vydýchnem a budem si môcť čítať knihu. Nemôžemm sa tej chvíle dočkať.
Zajtra je rodičovské a mama tam ide. Nie som z toho nadšená, mám trochu obavy. Aby jej náhodou nedala triedna do hlavy chrobáka, mám strach, že ma potom bude viac sledovať. Asi by som mala fakt začať nosiť veľmi voľné oblečenie, aby nebolo vidieť že ešte stále chudnem. Už mi lezú tie reči, o tom aká som vychrtlá, nech už nechudnem, alebo že mám pribrať. Nebaví ma to počúvať. Hej, zo začiatku, keď ma chválili to bolo okey, ale teraz mám taký nutkavý pocit, že ma klamú, nie je to totiž až také hrozné. Vôbec nie som vychrtlá. Kua! Lezú mi s tým na nervy. Budem sa s obliekaním musieť krotiť. Naozaj nechcem ísť pod tých 50 kíl. To už by asi bolo moc. I keď na svoju váhu, mám ešte čo doháňať. Uvidím čo urobí tých 5-6 kíl. Nechám sa prekvapiť. Po dosiahnutí cieľa sa uvidí čo ďalej. Trochu ma to však desí, lebo predstava, že by som mala začať jesť ma privádza do zúfalstva. Teším sa na zajtra, pozajtra a na ďaľšie nasledujúce dni. Ja už na sebe fakt začnem makať. Neviem či som to spomínala, ale túžim ísť študovať do Olomouca dvojodborové štúdium : Angličitinu a moju vysnívanú Japončinu. Chcela by som sa začať riadne venovať angline, aby mi išla a tiež sa znovu učiť japonské znaky a tak. Veľa čítať, maľovať, proste robiť to čo ma baví. Len ten čas mi jak sik uteká, najmä keď máme teraz toľko učenia, do toho cvičenie.. :/ No posnažím sa a uvidím čo sa s tým dá robiť. Ešte budúci týždeň množstvo písomiek a potom snáď bude chviľu pokoj. :) Idem kočky, píšem dnes koniny, viem, ale keď mám good náladu, nechcem si ju kaziť tými mojimi depkoidnými myšlienkami, ktoré mi k ničomu neprispejú, jedine tak k smútku. Chcem ísť už dnes konečne skôr spať. Držte sa zajtra.. :)

Thinspo na zajtra :)

Just fucking sad...

28. února 2012 v 18:07 | Liliana |  Môj denníček
Neviem definovať svoje pocity. Zhrnúť ich do jednej ucelenej a logickej vety. Asi som sa pomiatla. Neviem si inak zdôvodniť ten zmätok čo mám vhlave, čo sa tam odohráva, ani dôvod tohto všetkého. Netuším čo ma vlastne drží pri živote. Aký je zmysel mojej existencie? Prečo to neskončím? (to je len básnická otázka, žiadne skryté sebevražedné myšlienky v nej netreba hľadať) Chcela by som to vedieť, byť si vedomá svojho? vlastného hodnotového rebríčka.Mám vôbec nejaké reálne ciele, skutočný dôvod zostávať tu? Alebo je toto všetko len nejaká hra- divadlo - hlúpa fraška, v ktorej dennodenne nosím masku prezentujúcu mňa ako bezstarostnú osobu, ktorá nemá žiadny problém a je (len na oko) šťastná? Ako vlastne vyzerám, ako ma vníma okolie? Momentálne v tomto období? Myslím, že vyzerám omnoho lepšie (v psychickom slova zmysle) ako minulý rok. Tak vyrovnanejšie, optimistickejšie. Teta mi povedala, že pozoruje obrovskú zmenu, zapríčinenú chunutím, že mám omnoho vyššie sebavedomie. Aha, tak prečo sa cítim stále horšie? Viem len ja, aký veľký odpor pociťujem, keď sa musím dotknúť svojho tela, keď sa vidím v zrkadle, alebo nahá?! To som až taká úžasná herečka, že si to nik iný nevšimol? Tú obávanú nenávisť, ktorú voči tomuto telu tak úporne pociťujem?! Mala by som získať Oscara za najlepšie zahranú úlohu. Alebo skôr za najlepšie zvládnuté skrývanie svojich skutočných pocitov. Netuším ako to bude ďalej pokračovať, koľko ešte vydržím, ani čo bude potom. Po tom všetkom čo som si v živote vytrpela by som skutočne chcela zažiť niečo pekné. Krásne obdobie života. Bolo by mi ľúto odísť. Navždy. Ak rozumiete ako to myslím. Veľmi by ma to mrzelo. Nechcem to tak.
Dnes som si cestou autobusom predstavovala seba. Tá predstava nemala nejaký určitý čas kedy sa odohráva, ale videla som seba, sediacu na lavičke, čítajúc hrubú knihu, bola som krásna, s okuliarmi na tvári, vypnutými vlasmi do drdola, zahĺbená do deja odohrávajúce sa mimo realitu, okolo mňa tráva, stromy, len kúsok slnečného svitu. Bola som šťastná. Proste som v tej chvíli nepociťovala žiadne starosti, problémy, cítila som sa slobodná. Bola to krásna predstava. PREDSTAVA. Ach, keby sa to tak raz splnilo.
Dnes som zase nebola v škole, a myslím, že práve to zapríčinilo moje psychické rozpoloženie. Vyše týždňa bez poviností, nejakého významnejšieho spoločenského kontaktu. Zase zubár. Teoreticky som sa odtiaľ mohla vrátiť, ale prakticky, sa mi skutočne nechcelo. Radšej som si čítala knihu. Čo sa jedla týka, skoro nič. Iba veľa cukru ( sladila som si čaj, i kávu - kvôli hypoglykémii), bolo mi totiž nejako divne. Našťastie som nemala extra nízky tlak, práveže normálny tep i tlak, čo ma potešilo. Pozerala som pravú blondínku, a pritom si cvičila. Nie som zrovna fanúšik teenagerských filmíkov, ale tento, najmä tá časť kedy začne na sebefakt drieť ma vždy nakopne. Preto to mám tak rada. Nemala som zrovna náladu na nejaký inteligentne-náročný-psychologický film. Keď to tak zhrniem dnešok nebol vôbec strašný, len sa mi postupom času vynárajú nutkavé predstavy o tom, ako odpadávam, zomieram, a podobné chujoviny, čo ma zbytočne stresujú. Veď nie som žiadna vychrtlina, ani nič také, tak čo mi už fakt prepína? Naozaj nechcem skončiť v blázinci, ale ten obed ktorý dnes máme, by som do seba za a.) nedostala vôbec alebo za b.) zjedla, nedobrovolne nasilu a potom ho išla vyvrátiť, po čom by mi bolo zle omnoho viac. Čiže z toho vyplýva, že varianta a, je lepšia a môjmu zdraviu prospesnejšia. Inak pre predstavu máme cestoviny takou (kedysi mi hrozne chutila) omáčkou, ktorá má v sebe toľko tuku, že mi je zle len pri pomyslení na ňu. Dáva sa do nej smotana a jedno celé veľké bambino. Čiže nič pre tých čo chcú schudnúť, však. Dnes som teda zjedla asi štvrťku rezancov zo sáčkovej polievky (60 kcal - inú sáčkovú do seba nenapchám, lebo tie ostatné majú okolo 300-400 kcal) a ani nie polovicu jablka, tak dúfam, že pôjde tá váha dolu, pretože dnes sa tam zjavila 57 a skoro som dostala infarkt ako je to možné. Tekutiny (tých som vypila hrozne moc) alebo len plné črevá? Netuším, ale nepáči sa mi to. Dúfala som, že tam bude už 54, a nejako to pokulháva. Asi by som mala byť trpezlivá. Čo nie je moja silná stránka. Snáď to zajtra v škole a všeobecne celý deň zvládnem. Dúfam.

Oh my God, I feel so alone..

27. února 2012 v 19:26 | Liliana |  Môj denníček
Cítim sa tak hrozne sama. Neuveriteľne sama. Neviem to vyjadriť slovami, písmenami, zvukmi, nedá sa to dať najavo nijako. Prečo nemám vo svojom okolí nikoho, komu by som sa mohla vyplakať? Celý deň zadržiavam slzy na kraji, aký má význam plakať osamote? Keď vám tie slzy nikto neutrie, nepohladí vás po líci, neobjíme, nepovzbudí? Byť sama so svojím smútkom? No, thanks. Chcem všetky tie pocity, tmavé zjavenia a obludy v mojej hlavy, duši a hlboko doráňanom a zjazvenom srdci, vziať do dlane, následne ich odfúknuť už navždy. Preč, čo najďalej odo mňa. Trpím, nie fyzicky, ale duševne. Pretože prahnem po akomkoľvek náznaku lásky, azda nikto nechápe, že ja si tu lásku nedokážem dať? Že sa tak veľmi nenávidím a preto ju potrebujem od iných?! Je také náročné porozumieť mojím myšlienkovým pochodom? I keď ani ja im niekedy nechápem. Čo mám robiť? Čo bude ďalej? Zachráni ma niekto? Alebo sa všetci budú prizerať ako sa topím? V podstate je to jedno. Kašlem na to. Fuck off....
Dnes som ani nebola v škole. Ráno ma ukrutne bolel zub, tak som išla zubárovi
(skazená sklovina zo zvracania) a do školy som sa nevrátila. Bola som v knižnici a potom som odcupitala domov. Zase som to dodrbala a zvracala som. Ok, som len človek. Aj tí robia chyby. Len niektorí sú takí infantilní ako ja, že sa z nich nikdy nepoučia, opakujú ich stále znovu a znovu. Celá ja. Táto moja existencia, mi začína prerastať cez hlavu. Som v pohode, ibaže nie som šťastná. Alebo som? Kurva, ako sa vlastne cítim?! Je naozaj také ťažké určiť pocity, ktoré prežívam? Akože to neviem?! Som z toho už zúfalá. Čo je toto za život? WTF....
Inak pohoda. Až na to množstvo sĺz, nevyrieknutých slov, pocitov, emócií a tak. Dnes som sa trochu rozjedla, takže zajtra to treba napraviť. V knižnici som si spravila radosť, mali zrovna tie knihy, ktoré sa snažím ulakomiť si už veľmi dlho, len mi ich vždy niekto vyfúkne spred nosa. Mala som proste šťastie.
Popadli ma také podivné myšlienky, vytlačila som si takú brožúru o MA, tak sa pôjdem pustiť do čítania.
Učila som sa. Ak sa to dá nazvať učením. Neviem či mi niečo utkvelo v pamäti, to sa zistí až zajtra na písomke. (Dejepis)
Dúfam, že to dopadne dobre. Pôjdem dnes skôr spať, aby som nemala ráno problém vstať. a konečne si už pripravím oblečenie večer a nie ráno vyhádžem pol skrine a i tak sa pred odchodom prezlečiem. Celá ja. V ničom sa necítim dobre. Najmä vo svojom tele, že. Keby som si tak to mohla vyzliecť a vziať si iné.
Chcela by som byť už u psychologičky, ale je mi to prd platné, pretože keď u nej konečne som, všetko na čo som dovtedy myslela, čo som jej chcela povedať, čo som chcela preberať je fuč. Ledva zo seba dostanem hlásku. Netuším čím to je. Bezvýhradne jej verím, možno sa hambím, možno sa bojím, ale myslím, že som už na tom bola čo sa komunikácie týka omnoho lepšie. Asi viem, kde je problém. V poslednej dobe mi došlo, že je príliš dobrá na mňa, že si to vlastne ani nezaslúžim. Ju. Proste mám pocit, že si skôr zaslúžim nejaký trest, výprask, preplesk alebo nadávky. V skutočnosti to nechcem, práveže potrebujem nutne opak. Neviem, prečo to teda nechcem dovoliť. Nechcem si to pripustiť. Som z toho tak trochu zmätená. Na jednej strane to, na druhej opak. Black and white. To som ja. A už ma to nebaví. Ničí ma to. Každý deň. Ale stále je to dobré, mohlo by byť omnoho horšie, napríklad tak, ako bolo cez letné prázdniny a predtým. Odkedy som začala chudnúť cítim sa omnoho lepšie. Nemyslím na hlúposti, keď som na nervy vycvičím to zo seba. Zdvíha mi to náladu, robí ma to šťastnou. Omnoho viac ako rezanie. Je len na mne, kedy si uvedomím, že tudy cesta nevede. Otázne je, kedy ten moment príde.

Dream on...

26. února 2012 v 21:44 | Liliana |  Môj denníček
Pozerám sopku, hodinu si vyberám čo len si zajtra oblečiem, do školy som ,,pripravená,, alias ťaháky vytlačené, veci naukladané v taške, v hlave nasraté. Nič- v zduchoprázdno. Dnes som to zase nezvládla, znovu som to pokašlala, zase som zvracala. Znovu a znovu. Páli ma záha tak, že som až plakala. Už je to trochu lepšie.
Poobede sa to posralo, keď som zjedla veľa veľa ryže lebo som mala veľmi nízky tep. Zase. Tak som si chcela trošku dať, prip pohľade na lyžičku plnú ryže sa mi hrnuli slzy do očí.Nakoniec i tak skončila vonku. Po štvrť hodine prehovárania samej seba, že to neurobím, som to urobila. To je tá moja ,,silná/pevná vôľa". Proste nič, nič, nič. Som obrovská nula. Nezaslúžim si nič, a už vôbec krásnu postavu. Asi sa jej nedočkám. Nikdy. Len ja ju už fakt chcem.
Cítim sa ako najväčšia špina, ktorá tu nemá čo hľadať. Neľúbená, nechcená, bezmocná. To je to čo mi bráni v rozlete, bezmocnosť. Cítila som ju v minulosti, cítim ju stále, i keď sa okolnosti zmenili. Neviem ako to bude zajtra, čo bude, či to zvládnem. Viem len, že sa budem snažiť vydržať čo najdlhšie. Budem makať, pokiaľ mi sily budú stačiť. Chcem byť šťastná. Spokojná. Krásna. Milovaná. Chcem, aby ma niekto počúval, pohladil, objal, keď to potrebujem. Aby pri mne niekto stál. Akoby som len ja bola tou bútľavou vŕbou, a nikoho moje pocity nezaujímali. Priznávam, že pre ostatných to môžu byť triviálne záležitosti, totálne banality, no pre mňa sú to dôležité veci. Veci, ktoré ma nútia robiť to čo robím, blúdiť v začarovanom kruhu, siahať po sebedeštruktivných praktikách, nenávidieť samú seba. Ostatné pocity sú len dôsledkom toho najpostastnejšieho. ,,Každá akcia vyvolá reakciu" Myslím, že Newtonov III.zákon platí aj v tomto. Vlastne asi vo všetkom čo sa okolo nás deje. Akou reakciou sa mi odmení toto telo? Akú by som vlastne chcela? Čo od tohto všetkého očakávam?
,,HOVORILA SOM,POKIAĽ SA S NÍM NENAUČÍŠ ŽIŤ A NEZMIERIŠ SA S TÝM AKO TO JE, NEBUDEŠ NIKDY ŽIŤ!"
Kua, neotravuj ma už! Lezieš mi na nervy. Všetci sú múdri, trepú o tom ako sa mám vyrovnať s tým, a s tým, prestať na to myslieť, zmieriť sa s realitou a podobné bláboly, pritom to NIKDY nikto z dotačných nezažil, nezažíva a asi ani nezažije. Ako môžu vedieť čo mám robiť, keď ten bordel a hnus čo mám v sebe neokúsili? Keď ste všetci takí úžasne inteligentní povedzte mi čo mám robiť a ja to urobím, ale konkrétne kroky, nie len prázdne slová!!!!
Chcem aby ma niekto objal, utrel mi slzy, a vypočul ma. Nechcem byť sama. Cítim sa tak, i keď je okolo mňa desať ľudí. Cítim sa tak stále. V spoločnosti je to ešte umocnené tým nekonečným divadlom, maskou, ktorú musím nosiť, aby ma nikto neodsúdil. Proste ma nechápu. Akoby mohli? Čo si môže len človek o mne pomyslieť? Že som šialená? Jedine to. Chcem byť šťastná a momentálne ma takou robí iba chudnutie a kontrola nad jedlom. Nič iné ma tak neteší. Asi to tak ešte hodne dlhú chvíľku zostane. Netuším dokedy, naozaj neviem, viem len, že som stále nedospela do bodu, kedy by som to chcela zmeniť. A bez môjho vlastného ,,chcenia,, to nepôjde. Viem to. Čo už.

It´s fucking hard.

26. února 2012 v 13:07 | Liliana |  Môj denníček
Nikdy by mi nenapadlo, že bude tak kurevsky ťažké neísť poobede zvracať. ALE! Dala som to. Nepôjdem, lebo proste to musí prestať. Radšej budem hladovať, ako dennodenne sa spovedať záchovej mise. Normálnemu človeku by sa nezdalo, že som toho zjedla veľa, ale akonáhle som umývala riad, vynárali sa mi myšlienky, že MUSÍM ísť na WC, zbaviť sa toho, lebo priberiem, neschudnem, budem tučná tak ako predtým. Keď si spomeniem, že kedysi som bola schopná zjesť tri plné misky za sebou (pretože mi to chutilo) a teraz .... No zjedla som trošičku takej zeleninovej polievky, a dve naberačky suchej ryže. Najradšej by som to zo seba dostala, respektíve mi to niečo v mojej hlave prikazuje. Musím byť rebel, neposlúchnuť a radšej to dnes vycvičiť!!! Mali sme aj kuracie rezne, ale pokiaľ ostatní prišli k stolu rýchlo som ho schovala do vačku na mikine, proste vždy pripravená. Je výhodné tvátiť sa hladovo a sadať k stolu ako prvá.
Včera som nespravila do školy nič. Nakoniec u mňa zostala spať kamoška, čo mi bolo trochu proti srsti (kvôli jedlu, ktoré schovávam u seba v stole a pod.), ale nakoniec som to nejako zvládla - sama neviem ako. Uplietla som si náramok, cvičila som, ale učenie proste nič. Dnes som zistila, že toho až tak veľa nie je, dá sa to za tri hodinky v pohode zvládnuť. Takže keď dopíšem tento článok o ničom a pritom o všetkom čo mi behá hlavou, hor sa do toho. Do toho hrozného mučenia. Potom sa budem oddávať poteniu sa, tvrdému cvičeniu, a možno nakoniec i jóge. Vôbec sa mi nechce ísť zajtra do školy. Neviem čo si oblečiem, neviem ako to bude s jedlom, máme osem hodín, a mňa tam asi porazí. Jediné pozitívum sú dve hodiny telesnej, ktoré ale na moju smolu nestrávime v posilovni, ale len priblblým známkovaním kotúľov, stojok a podobných debilín. Pritom sa človek moc nenamaká a navyše stojky ani robiť nemienim.
Cítim sa divne. Dobre a zároveň zle. Krásna a zároveň škaredá. Múdra a zároveň hlúpa a najhoršie je, že sa cítim ako dieťa a chcem sa cítiť ako dospelá, aspoň primerane veku a inteligencii. Žeby môj mentálny vývoj hlboko zaostal niekde v minulosti? Nechcem vyzerať ako 12-ročné dievčatko zamilované do Justina Biebera a pink farby. Toto ma zabije. Chcem byť konečne slobodná a pritom ma stále nejaké neviditeľné reťaze ťahaú k zemi. Nedovolia mi lietať. Je to akoby som mala obrovskú železnú guľu, prikovanú k nohe a nie a nie ma pustiť. Chápete čo myslím? Mala by som sa spamätať. Okey, môj osud je taký aký je, stalo sa mi to,čo sa mi stalo, ale jednoducho to už nejde vrátiť.

,,POČUJEŠ?!!UŽ TO NEZMENÍŠ! TAK SA KURVA ZOBER A VYSER SA NA TO!"
Ako ľahko povedané, no nejde mi to. Nedá sa zabudnúť, nedá sa nemyslieť, nedá sa nič.
,,BUĎ SA S TÝM ZMIERIŠ, ZAČNEŠ ŽIŤ V PRÍTOMNOSTI, ALEBO V TEJ MINULOSTI SKAPEŠ. ŽIVOT TI UNIKÁ POMEDZI PRSTY! PANTA RHEI - NEZABÚDAJ NA TO - VŠETKO PLYNIE LEN TY STOJÍŠ V SEBOU VYTVORENEJ BUBLINE!"
Veď ja to viem, chcem to, zbaviť sa toho, vymazať to, alebo sa s tým zmieriť, ale NEJDE MI TO! Stále to mám v hlave, keď sa mi i na malý okamih podarí prestať sa tým zapodievať, vždy sa to vráti. Udrie to do mňa z čista jasna ako blesk. Ja už neviem ako a čo mám urobiť,aby ma to prestalo zožierať, ako sa mám zbaviť tých pojebaných výčitiek a pocitov viny????? AKO??? Povedz mi to, keď si taká múdra - no počúvam!!!!!
,,VŠETKO JE TO NA TEBE. NIKTO TO ZA TEBA NEUROBÍ ANI TI NEDÁ PODROBNÝ NÁVOD, MUSÍŠ NA TO PRÍSŤ SAMA!TY,TY,TY A EšTE RAZ TY!!!"
Fuck you.... Daj mi radšej pokoj...


Tak nejako to vyzerá v mojej hlave. Spomínala som už, že sa zo mňa stáva až také psycho, že sa rozprávam sama se sebou? Respektíve so svojím takzvaným druhým JA???!!! Oh Shit, kam len to spejem?
,,DO BLÁZINCA,CHICHI!"
Drž hubu, sklapni...
Unavuje ma to. Všetko toto blúdenie, v tme a hranie sa na svetlo. V skutočnosti som na tom dobre, tak prečo mám pocit, že sa to zhoršuje? Je to tým, že už ani sama neviem ako sa mám, čo robím a, že sa strácam v časopriestore? Je to ako výjav zo Startreku. Musím sa postaviť a spamätať konečne. hej, hovorím to snáď odvtedy čo som uvidela svetlo sveta, a nejako výsledky nevidno, ale nádej zomiera posledná, nie?! POkiaľ budem žiť, môžem aspoň dúfať, že sa raz ráno prebudím ako úplne normálne dievča, bez psychopatických rysov a sklonov, s rozumom a mozgom bez čipu. Idem si ja radšej zapáliť, a naozaj sa pustiť do učenia. I promise...

I love my soul, but I hate my body.. Fuck!

25. února 2012 v 8:53 | Liliana |  Môj denníček
Cítim sa dnes prekvapivo dobre. Mám úžasnú náladu a sama neviem prečo. Kopa energie, ktorá zo mňa srší, žeby zapríčinená včerajším cvičením? Vidím to dnes tak, že si pôjdem zacvičiť, poupratovať, a pekne sa učiť. Nič iné mi, čo sa učenia týka, ani nezostáva. Asi si budem vyfarbovať mandaly, ako najväčší imbecil, ale je mi to jedno. Keď sú také krásne farebné, veľmi sa mi páčia. Keby som ich mala vyfarbovať podľa mojich skutočných pocitov, asi by boli celé black and white. Pretože vo vnútri som trošku rozpoltená. Na jednej strane chcem to, na druhej pravý opak. Priveľmi komplikované, aby to môj hlúpy mozoček pochopil. Čo bude ďalej? Pýtam sa samej seba, no odpovedať si neviem ani náhodou. Nebolo by super byť ,,normálna,,? NIE!ÁNO! Kua, tak čo? V poslednej dobe moja mentalita pokulháva do takej miery, že sa rozprávam sama so sebou. Veď s kým iným, keď som tu sama?! Komu inému budem rozprávať aká som šibnutá? Jedine sebe. Pretože sa nezradím aní neodsúdim.
Čo sa týka nadpisu (viem, že píšem piate cez deviate, ale som nejaká nabehnutá, že aj ruky píšeu rýchlejšie než mozog rozmýšľa) je to tak. Mám rada samú seba, ale len svoju duchovnú stránku, čo sa týka mojej telesnej schránky, láska k nej sa pohybuje hlboko pod bodom mrazu. Shit!. Prečo asi, že?! Pretože je to ,,vec,, ktorá mi všetko pripomína dennodenne. Pretože mi toto telo nepatrilo, nepatrí a ani nikdy nebude. roste je cudzie, ja ho nechcem. Už odmalička som snívala o tom, že sa ráno zobudím ako iekto úplne iný, v inom tele, moja duša sa prenesie a ja budem šťastná, bola som ale naivná. Už si uvedomujem že sa to nestane. I keď v to stále dúfam. Nádej zomiera posledná, však že. No nič. Neviem ako tento boj medzi mojou dušou, mojím telom dopadne, ale jedno viem iste, chcela by som sa ráno zobudiť s načipovaným a vygumovaným mozgom, aby som si nič zo svojej minulosti nepamätala. Nemusela by som sa zožierať nenávisťou voči samej sebe, svojmu telu a tomuto svetu. Bol by to sen. Krása. Hotová utópia. Ovšem o tom môžem len snívať, a preto sa radšej idem oddávať svojmu životu, chudnutiu, učeniu a všetkému ostatnému. Pretože to je náplňnou každého môjho dňa. A je mi to proste fuck. A v tom tkvie moja zvrátenosť. Ten obrázok milujem. Strašne ho zbožňujem. Chcem jej nohy. Chcem už 52 kíl. CHcem byť veľká. Chcem toho príliš mnoho. Viem.

I hate myself so much.

24. února 2012 v 22:13 | Liliana |  Môj denníček
Chcem kričať, ale nemôžem. Chcem hovoriť, no nik by ma nepočúval. Chcem mať niekoho pri sebe, no som sama. Chcem, aby ma niekto objal, to však nikto neurobí. Chcem toho tak moc?

Konečne som tu, mám opravený notebook, a tak dúfam, že sa tu budem objavovať každý deň. Neuveriteľne mi chýba každodenné písanie, lebo úprimne povedané, nemám nič okrem tohto blogu. Neviem ako môj život bude pokračovať, akým smerom sa bude uberať - v podstate mi je to jedno. Žijem pre prítomnosť. A tou prítomnousť je moja váha, ktorá je ukazovateľom mojej nálady, môjho úspechu. Ale na ako dlho? Som zúfalá z toho čo stváram a zároveň som šťastná. Smutná - šťastná, čierna - biela.... Netrpím depresiami, neporezala som sa pre mňa šialene dlhú dobu, nič ma nerozhádzalo na to, aby som spadla na dno. Pretože moju myseľ zaberajú úplne iné myšlienky, niečo čo ma núti žiť ďalej. Samozrejme, že je to jedlo. Nevadí mi to. Ničí ma to omnoho menej ako prežívanie v depresiách, v obyčajných mrákotách s 87 kilmi sádla na sebe, s nulovým sebavedomím, žiadnym oblečením, bez úspechu, v slzách, so žiletkami. V podstate som na tom relatívne dobre, som šťastná. Skutočne? To keby som vedela. Všetko sa mi zlieva dokopy. Tie dni sú vcelku rovnaké. Všetko je rovnaké - nudné. Len ja sa mením. Či k horšiemu alebo k lepšiemu, podstatné je, že sa hýbem. Či už dopredu, dozadu - hýbem sa. Nikto mi nevidí do hlavy, i keď v poslednej dobe som totálne paranoidná a mám pocit, že každý rozpráva o tom ako ,,jem,,. Je to čisto moja vec, nechcem, aby sa do toho niekto staral - pretože JA jem!!!! Alebo sa len snažím presvedčiť samú seba?
Najlepšie je, že posledné dní mám toľkú chuť cvičiť, toľko energie, toľko úsmevu. Mám také pekné obdobie. Nepočítajúc pár nepríjemných chíľ, pocitov a zlyhaní, ale dni idú ďalej a ja tiež. Moja váha sa pohybuje okolo 56 kíl, klamala by som, keby som chcela byť presná. Doma váhu nemám a keď sa vážim u babky - tak na večer, po celom dni, čo vypisem doslova hektolitre, som naobliekaná ako na Severný pól, nemôžem si byť istá. Pravdupovediac mi na tej váhe až tak nezáleží, ide mi skôr o to ako vyzerám - a veruže nepáči sa mi to. Stále to nie je ono. Nevidím sa tučná, ale ani náhodou by som nepovedala, že som schudla toľko - koľko som schudla. Pamätám sa, ako som na začiatku dúfala, a plakala nech mám už pod 70 a budem šťastná. Potom to bolo pod 60 - a to už mám. No stále nie som taká aká by som chcela. Uvidíme časom. Cvičenie ma baví, ventilujem ním svoje pocity, mám omnoho viac energie, keď cvičím a tak.Depky som začala filtrovať maľovaním, kreslením. Dostávam to zo seba. Konečne som spokojná so sebou a s tým čo robím. Dokážem to čo si zaumienim a v skutočnosti som asi naozaj šťastná. Musím podotknúť, že skutočne sa lepšie cítim a mám vyššie sebavedomie. Nebojím sa tak niečo povedať alebo niečo podobné. CHápete ma?
om taká pomiešaná, zajtra už určite napíšem, budem sa snažiť písať veľa, musím sa s niekým podeliť o to čo je vo mne.

I am crazy bitch

18. února 2012 v 8:14 | Liliana |  Môj denníček
Skutočne to takto ďalej nejde. Stala som sa naozaj paranoidným stvorením so strachom zo smrti. Ja, chápete?! Proste nemôžem ďalej zvracať. Je to cesta na cintorín. Viem, že som si to uvedomila fakt ,,skoro,, , ale lepšie neskoro než nikdy. Ešte je čas zastaviť to a postaviť sa tomu čelom. Proste odo dnes zvracať nebudem. Totiž, posledné týždne, som jedla dá sa povedať málo, a aj to málo vyvrátila. Nedokázala som v sebe nechať ani tú posratú suchú žemľu a vyhovovalo mi to tak. Myslela som si, že iná cesta nejestvuje, keďže v tejto rodinnej situácii (obedy a pod.) sa hladovať nedá. Keď mi mama niečo ponúkla OK. zjedla som to a potom som išla na WC, do kúpelne a pod. Mäso som ovšem nejedla, ak sa dalo vziať si jedlo do izby, vyhodila som ho a tvárila sa, že som ho zjedla. Bolo by príliš nápadné odmietať, nejesť. Mama nie je slepá a bohužiaľ po predchádzajúcich skúsenostiach ani hlúpa. Lenže včera som to trochu prehnala, zvracala som príliš. A zvraciam už dlho. Niekoľko mesiacov svoje telo týram týmto spôsobom. Ale k veci. Proste včera už mi zostalo fakt veľmi zle. Pichalo ma pri srdci, v očiach som mala slzy, chcelo sa mi plakať. Náhle sa mi zatočila hlava,, tak som si odmerala tlak. Ten sa dal, ale ten tep (pulz) - 41. Bola som biela ako stena, a bála som sa, že zomieram, že sa nedožijem rána. Aké patetické, že. Asi za to môžu tie príbehy dievčat z ppp, a najmä ten ako zomrelo dievča s normálnou váhou, len preto, že tri mesiace zvracala a ráno sa nezobudila zo spánku kvôli nevyrovnanej hladine elektrolytov (draslík, sodík). Proste jej zlyhalo srdce. A keďže mám divnú úchylku všetko prenášať na seba, s prihliadnutím na to, že od troch rokov navštevujem kardiologičku, kvôli problémom zo srdcom (kvôli čomu som nemohla byť baletkou, shit) doplo mi, že nie som ďaleko od konca. Možno áno, možno nie, ale riskovať v tejto sfére si myslím, sa neoplatí. Preto som i večer zjedla jednu suchú celozrnú kaiserku (vďaka čomu ma nehorázne bolí brucho, nadúva atď.. ešte teraz) premohla sa a zvracať nešla. Tomu je koniec. Hej, bolo by ľahšie, pprestať so zvracaním a zároveň i úplne prestať jesť. To by mi nevadilo, ovšem uvedomujem si, že sa to nedá. Proste nemienim skončiť niekde v blázinci, hádať sa tu s matkou, že to nebudem a tak. Nestojí to za to. Musím sa premôcť a ten obed (budem sa snažiť zjesť čo najmenej bez povšimnutia - mikina s pripravenou vreckovkou na mäso alebo nejaké zvyšky vždy pripravená, sáčiky v izbe tiež) v sebe nechať. Z toho vyplýva, že budem musieť zjesť také množstvo, aké bude moje svedomie schopné prijať. K tomu zvyšiť intenzitu cvičenia o poriadnu dávku, a keď sa bude dať, celý deň nič nezjesť. Občas sa to dá. Ale nie vždy. A to ma štve. Ale jedno je isté, odo dnes, idem do toho naplno, ale samozrejme trochu inak. Vraciam sa na blog, lebo tak osamelo ako sa cítim teraz, som sa necítila riadne dlho. Bolo by omnoho ľahšie prestať zvracať keby som bola na svojej vysnenej váhe. Lenže tú som nedosiahla. Síce sa nevážim (nemám kde) ale viem, že 52 kíl určite nemám. Typujem cca 57. Tým pádom mám nutkavé myšlienky, že keď v sebe niečo nechám, tak priberiem, neschudnem a tak. Myslím, že to väčšina z vás pozná.
Čaká ma 9 dní práznin. Celý týždeň bude voľný, čiže ho mám plne k dispozícii na zabehnutie nejakého režimu, ktorému budem verná i po prázdninách - v škole. Nech som radšej ,,Crazy bitch where never eating" než ,,Crazy bitch where ever purging". Myslím, že tá prvá varianta mi vyhovuje viac. Aj môjmu telo ublíži menej, ako každý deň niekoľkoráz skláňať hlavu nad záchodovou misou. Zabilo by ma to skôr, či neskôr.
Chýba mi trpezlivosť. Chcem byť na svojej váhe čo najskôr. Myslím, že sa na ňu dostanem i keď zjem ten pošahaný obed, ale ten hlas v mojej hlúpej hlave mi hovorí, že to bude dlhšie trvať. Nech. Radšej budem tých 5 kíl chudnút tri mesiace, než sa tých troch mesiacov nedožiť. Radšej sem tam niečo zjem, než sa na druhý deň nezobudiť. Vyznie to síce trochu paranoidne, ale človek naozaj nikdy nevie čo je schopné jeho telo vydržať, a keď som už schudla vyše tridsať kíl, takýmto spôsobom, zanechá to istotne ,,neviditeľné,, stopy v jeho vnútri.
DNES JE TEN DEŇ D. I CAN DO THIS!!!

I feel nothing..

11. února 2012 v 21:44 | Liliana |  Môj denníček
Upratané je.
To hej.
Moc som sa toho nenaučila.
Vyzerám hrozne, chce sa mi spať, môj tep sa pohybuje okolo 50 úderov za minútu.
Asi mám teplotu.
Žeby chrípka?
Môj psychický stav, fúú, sa ani nedá rozobrať.
Ako pes, ktorého prešlo auto a potom 10 nákladných áut plus dva vlaky.
Tak nejak sa cítim.
Asi pôjdem do postele.
Zajtra už sa to budem musieť naučiť všetko, snáď to stihnem.
Neviem sa dočkať školy, aspoň myslím.

Just imperfectly...

11. února 2012 v 10:49 | Liliana |  Môj denníček
Ahojte baby,
žijem, len zrejme trošku v inej dimenzii. Vypisujem sa, ale nie tu - do zošita. Chudnem, ale veľmi pomaly. Prežívam, ale nudne a sama. Cítim sa strašne osamelo, ako posledný človek na celom svete. Vysvedčenie - to na čom som drela, na čo som sa tešila mám dávno za sebou a zmocňuje sa ma taký divný pocit. Akoby som nemala prečo žiť. Proste som sa tešila na niečo, a akonáhle som to dosiahla, tá radosť z jej dosiahnutie náhle opadla. Bolo to preč. Tá snaha a energia do toho daná zmyzla. Asi to tak je vo všeobecnosti, preto sa začínam poohliadavať po ďaľšej obeti - ďaľšej méte, o ktorú sa budem snažiť teraz. Ide len o to, že ma to musí nadchnúť, tak veľmi aby som pri tom vydržala do konca, a tam je zakopaný pes. Nenadchne ma len tak niečo. Váha sa začína číslom 5 už dávno. Zameriavať sa na číslo 4 by bola hlúposť, to by bolo moc málo a veruže nemienim skončiť v blázinci pred dovŕšením 18 narodenín. Síce som sa ešte nedostala na vysnenú váhu (50-53 kg), ale asi ani to nebude trvať večnosť. Tú by som si potom chcela udržiavať. Nehovorím, že začnem znovu jesť úplne všetko ako predtým. Určite nie. Ale sem tam niečo v sebe nechám. No nič.
Celý týždeň som bola doma, mali sme chrípkové prázdniny a ja som sa tešila, že sa naučím na písomky, ktoré ma čakajú. Bola som rada že sa presunuli, nutne som potrebovala vypnúť, a nájsť si čas a kľudné miesto na učenie. Lenže záhadne môj brat ochorel a bol doma tiež, tým pádom som sa nič nenaučila a ostal mi len dnešok a zajtrajšok. Vyhnala som ho spať k babke, musím dnes fakt zamakať. Naučiť sa to odpredu, odzadu, cvičiť a pod. Potrebujem si ujasniť v hlave veľa vecí, preto začnem znovu písať i sem. Bolo by na čase však. Ide len o to, že mám nutkavý pocit, že môj život je nuda, proste jeden veľký stereotyp, jediné čo mám sú moje infantilné myšlienkové pochody a silne pochybujem, že niekoho zaujímajú. Preto taký deficit písania. Musím to napraviť. Takže dnes hor sa do učenia, upratovania, a samozrejme cvičenia. S dobrou náladou spojené, to bude to pravé orechové. Ten pravý pôžitok! :) :) Držte sa ... Večer sa ozvem znovu.