Dream on...

26. února 2012 v 21:44 | Liliana |  Môj denníček
Pozerám sopku, hodinu si vyberám čo len si zajtra oblečiem, do školy som ,,pripravená,, alias ťaháky vytlačené, veci naukladané v taške, v hlave nasraté. Nič- v zduchoprázdno. Dnes som to zase nezvládla, znovu som to pokašlala, zase som zvracala. Znovu a znovu. Páli ma záha tak, že som až plakala. Už je to trochu lepšie.
Poobede sa to posralo, keď som zjedla veľa veľa ryže lebo som mala veľmi nízky tep. Zase. Tak som si chcela trošku dať, prip pohľade na lyžičku plnú ryže sa mi hrnuli slzy do očí.Nakoniec i tak skončila vonku. Po štvrť hodine prehovárania samej seba, že to neurobím, som to urobila. To je tá moja ,,silná/pevná vôľa". Proste nič, nič, nič. Som obrovská nula. Nezaslúžim si nič, a už vôbec krásnu postavu. Asi sa jej nedočkám. Nikdy. Len ja ju už fakt chcem.
Cítim sa ako najväčšia špina, ktorá tu nemá čo hľadať. Neľúbená, nechcená, bezmocná. To je to čo mi bráni v rozlete, bezmocnosť. Cítila som ju v minulosti, cítim ju stále, i keď sa okolnosti zmenili. Neviem ako to bude zajtra, čo bude, či to zvládnem. Viem len, že sa budem snažiť vydržať čo najdlhšie. Budem makať, pokiaľ mi sily budú stačiť. Chcem byť šťastná. Spokojná. Krásna. Milovaná. Chcem, aby ma niekto počúval, pohladil, objal, keď to potrebujem. Aby pri mne niekto stál. Akoby som len ja bola tou bútľavou vŕbou, a nikoho moje pocity nezaujímali. Priznávam, že pre ostatných to môžu byť triviálne záležitosti, totálne banality, no pre mňa sú to dôležité veci. Veci, ktoré ma nútia robiť to čo robím, blúdiť v začarovanom kruhu, siahať po sebedeštruktivných praktikách, nenávidieť samú seba. Ostatné pocity sú len dôsledkom toho najpostastnejšieho. ,,Každá akcia vyvolá reakciu" Myslím, že Newtonov III.zákon platí aj v tomto. Vlastne asi vo všetkom čo sa okolo nás deje. Akou reakciou sa mi odmení toto telo? Akú by som vlastne chcela? Čo od tohto všetkého očakávam?
,,HOVORILA SOM,POKIAĽ SA S NÍM NENAUČÍŠ ŽIŤ A NEZMIERIŠ SA S TÝM AKO TO JE, NEBUDEŠ NIKDY ŽIŤ!"
Kua, neotravuj ma už! Lezieš mi na nervy. Všetci sú múdri, trepú o tom ako sa mám vyrovnať s tým, a s tým, prestať na to myslieť, zmieriť sa s realitou a podobné bláboly, pritom to NIKDY nikto z dotačných nezažil, nezažíva a asi ani nezažije. Ako môžu vedieť čo mám robiť, keď ten bordel a hnus čo mám v sebe neokúsili? Keď ste všetci takí úžasne inteligentní povedzte mi čo mám robiť a ja to urobím, ale konkrétne kroky, nie len prázdne slová!!!!
Chcem aby ma niekto objal, utrel mi slzy, a vypočul ma. Nechcem byť sama. Cítim sa tak, i keď je okolo mňa desať ľudí. Cítim sa tak stále. V spoločnosti je to ešte umocnené tým nekonečným divadlom, maskou, ktorú musím nosiť, aby ma nikto neodsúdil. Proste ma nechápu. Akoby mohli? Čo si môže len človek o mne pomyslieť? Že som šialená? Jedine to. Chcem byť šťastná a momentálne ma takou robí iba chudnutie a kontrola nad jedlom. Nič iné ma tak neteší. Asi to tak ešte hodne dlhú chvíľku zostane. Netuším dokedy, naozaj neviem, viem len, že som stále nedospela do bodu, kedy by som to chcela zmeniť. A bez môjho vlastného ,,chcenia,, to nepôjde. Viem to. Čo už.
 


Komentáře

1 Nell Nell | Web | 27. února 2012 v 19:09 | Reagovat

nojo....zitra si mam opravit chemii a hovno umim :D asi jsme na tom stejne :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama