I am crazy bitch

18. února 2012 v 8:14 | Liliana |  Môj denníček
Skutočne to takto ďalej nejde. Stala som sa naozaj paranoidným stvorením so strachom zo smrti. Ja, chápete?! Proste nemôžem ďalej zvracať. Je to cesta na cintorín. Viem, že som si to uvedomila fakt ,,skoro,, , ale lepšie neskoro než nikdy. Ešte je čas zastaviť to a postaviť sa tomu čelom. Proste odo dnes zvracať nebudem. Totiž, posledné týždne, som jedla dá sa povedať málo, a aj to málo vyvrátila. Nedokázala som v sebe nechať ani tú posratú suchú žemľu a vyhovovalo mi to tak. Myslela som si, že iná cesta nejestvuje, keďže v tejto rodinnej situácii (obedy a pod.) sa hladovať nedá. Keď mi mama niečo ponúkla OK. zjedla som to a potom som išla na WC, do kúpelne a pod. Mäso som ovšem nejedla, ak sa dalo vziať si jedlo do izby, vyhodila som ho a tvárila sa, že som ho zjedla. Bolo by príliš nápadné odmietať, nejesť. Mama nie je slepá a bohužiaľ po predchádzajúcich skúsenostiach ani hlúpa. Lenže včera som to trochu prehnala, zvracala som príliš. A zvraciam už dlho. Niekoľko mesiacov svoje telo týram týmto spôsobom. Ale k veci. Proste včera už mi zostalo fakt veľmi zle. Pichalo ma pri srdci, v očiach som mala slzy, chcelo sa mi plakať. Náhle sa mi zatočila hlava,, tak som si odmerala tlak. Ten sa dal, ale ten tep (pulz) - 41. Bola som biela ako stena, a bála som sa, že zomieram, že sa nedožijem rána. Aké patetické, že. Asi za to môžu tie príbehy dievčat z ppp, a najmä ten ako zomrelo dievča s normálnou váhou, len preto, že tri mesiace zvracala a ráno sa nezobudila zo spánku kvôli nevyrovnanej hladine elektrolytov (draslík, sodík). Proste jej zlyhalo srdce. A keďže mám divnú úchylku všetko prenášať na seba, s prihliadnutím na to, že od troch rokov navštevujem kardiologičku, kvôli problémom zo srdcom (kvôli čomu som nemohla byť baletkou, shit) doplo mi, že nie som ďaleko od konca. Možno áno, možno nie, ale riskovať v tejto sfére si myslím, sa neoplatí. Preto som i večer zjedla jednu suchú celozrnú kaiserku (vďaka čomu ma nehorázne bolí brucho, nadúva atď.. ešte teraz) premohla sa a zvracať nešla. Tomu je koniec. Hej, bolo by ľahšie, pprestať so zvracaním a zároveň i úplne prestať jesť. To by mi nevadilo, ovšem uvedomujem si, že sa to nedá. Proste nemienim skončiť niekde v blázinci, hádať sa tu s matkou, že to nebudem a tak. Nestojí to za to. Musím sa premôcť a ten obed (budem sa snažiť zjesť čo najmenej bez povšimnutia - mikina s pripravenou vreckovkou na mäso alebo nejaké zvyšky vždy pripravená, sáčiky v izbe tiež) v sebe nechať. Z toho vyplýva, že budem musieť zjesť také množstvo, aké bude moje svedomie schopné prijať. K tomu zvyšiť intenzitu cvičenia o poriadnu dávku, a keď sa bude dať, celý deň nič nezjesť. Občas sa to dá. Ale nie vždy. A to ma štve. Ale jedno je isté, odo dnes, idem do toho naplno, ale samozrejme trochu inak. Vraciam sa na blog, lebo tak osamelo ako sa cítim teraz, som sa necítila riadne dlho. Bolo by omnoho ľahšie prestať zvracať keby som bola na svojej vysnenej váhe. Lenže tú som nedosiahla. Síce sa nevážim (nemám kde) ale viem, že 52 kíl určite nemám. Typujem cca 57. Tým pádom mám nutkavé myšlienky, že keď v sebe niečo nechám, tak priberiem, neschudnem a tak. Myslím, že to väčšina z vás pozná.
Čaká ma 9 dní práznin. Celý týždeň bude voľný, čiže ho mám plne k dispozícii na zabehnutie nejakého režimu, ktorému budem verná i po prázdninách - v škole. Nech som radšej ,,Crazy bitch where never eating" než ,,Crazy bitch where ever purging". Myslím, že tá prvá varianta mi vyhovuje viac. Aj môjmu telo ublíži menej, ako každý deň niekoľkoráz skláňať hlavu nad záchodovou misou. Zabilo by ma to skôr, či neskôr.
Chýba mi trpezlivosť. Chcem byť na svojej váhe čo najskôr. Myslím, že sa na ňu dostanem i keď zjem ten pošahaný obed, ale ten hlas v mojej hlúpej hlave mi hovorí, že to bude dlhšie trvať. Nech. Radšej budem tých 5 kíl chudnút tri mesiace, než sa tých troch mesiacov nedožiť. Radšej sem tam niečo zjem, než sa na druhý deň nezobudiť. Vyznie to síce trochu paranoidne, ale človek naozaj nikdy nevie čo je schopné jeho telo vydržať, a keď som už schudla vyše tridsať kíl, takýmto spôsobom, zanechá to istotne ,,neviditeľné,, stopy v jeho vnútri.
DNES JE TEN DEŇ D. I CAN DO THIS!!!
 


Komentáře

1 Saphire Saphire | Web | 18. února 2012 v 9:58 | Reagovat

já zvracím roky a tyhle nevolnosti znám, je to špatné, když to můžeš zastavit - zastav to, dokážeš to

2 Nell Nell | Web | 18. února 2012 v 13:31 | Reagovat

fuu, neboj, jenom se do toho opri a bude dobre :)) me zase zvracet nejde :D Ty to zvladnes...nici ti to jenom telo..

3 Deibee Deibee | Web | 18. února 2012 v 13:54 | Reagovat

Ano! Jsem na tebe pyšná:) Zvracení je svinstvo. Já mám zase problémy se ZP a s hladovkami. Ale teď se snažíš s tím skoncovat, prostě chci začít jíst, málo a zdravě:)

4 v-e-r-u-n-k-a v-e-r-u-n-k-a | Web | 21. února 2012 v 12:02 | Reagovat

Krásný blog :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama