I hate myself so much.

24. února 2012 v 22:13 | Liliana |  Môj denníček
Chcem kričať, ale nemôžem. Chcem hovoriť, no nik by ma nepočúval. Chcem mať niekoho pri sebe, no som sama. Chcem, aby ma niekto objal, to však nikto neurobí. Chcem toho tak moc?

Konečne som tu, mám opravený notebook, a tak dúfam, že sa tu budem objavovať každý deň. Neuveriteľne mi chýba každodenné písanie, lebo úprimne povedané, nemám nič okrem tohto blogu. Neviem ako môj život bude pokračovať, akým smerom sa bude uberať - v podstate mi je to jedno. Žijem pre prítomnosť. A tou prítomnousť je moja váha, ktorá je ukazovateľom mojej nálady, môjho úspechu. Ale na ako dlho? Som zúfalá z toho čo stváram a zároveň som šťastná. Smutná - šťastná, čierna - biela.... Netrpím depresiami, neporezala som sa pre mňa šialene dlhú dobu, nič ma nerozhádzalo na to, aby som spadla na dno. Pretože moju myseľ zaberajú úplne iné myšlienky, niečo čo ma núti žiť ďalej. Samozrejme, že je to jedlo. Nevadí mi to. Ničí ma to omnoho menej ako prežívanie v depresiách, v obyčajných mrákotách s 87 kilmi sádla na sebe, s nulovým sebavedomím, žiadnym oblečením, bez úspechu, v slzách, so žiletkami. V podstate som na tom relatívne dobre, som šťastná. Skutočne? To keby som vedela. Všetko sa mi zlieva dokopy. Tie dni sú vcelku rovnaké. Všetko je rovnaké - nudné. Len ja sa mením. Či k horšiemu alebo k lepšiemu, podstatné je, že sa hýbem. Či už dopredu, dozadu - hýbem sa. Nikto mi nevidí do hlavy, i keď v poslednej dobe som totálne paranoidná a mám pocit, že každý rozpráva o tom ako ,,jem,,. Je to čisto moja vec, nechcem, aby sa do toho niekto staral - pretože JA jem!!!! Alebo sa len snažím presvedčiť samú seba?
Najlepšie je, že posledné dní mám toľkú chuť cvičiť, toľko energie, toľko úsmevu. Mám také pekné obdobie. Nepočítajúc pár nepríjemných chíľ, pocitov a zlyhaní, ale dni idú ďalej a ja tiež. Moja váha sa pohybuje okolo 56 kíl, klamala by som, keby som chcela byť presná. Doma váhu nemám a keď sa vážim u babky - tak na večer, po celom dni, čo vypisem doslova hektolitre, som naobliekaná ako na Severný pól, nemôžem si byť istá. Pravdupovediac mi na tej váhe až tak nezáleží, ide mi skôr o to ako vyzerám - a veruže nepáči sa mi to. Stále to nie je ono. Nevidím sa tučná, ale ani náhodou by som nepovedala, že som schudla toľko - koľko som schudla. Pamätám sa, ako som na začiatku dúfala, a plakala nech mám už pod 70 a budem šťastná. Potom to bolo pod 60 - a to už mám. No stále nie som taká aká by som chcela. Uvidíme časom. Cvičenie ma baví, ventilujem ním svoje pocity, mám omnoho viac energie, keď cvičím a tak.Depky som začala filtrovať maľovaním, kreslením. Dostávam to zo seba. Konečne som spokojná so sebou a s tým čo robím. Dokážem to čo si zaumienim a v skutočnosti som asi naozaj šťastná. Musím podotknúť, že skutočne sa lepšie cítim a mám vyššie sebavedomie. Nebojím sa tak niečo povedať alebo niečo podobné. CHápete ma?
om taká pomiešaná, zajtra už určite napíšem, budem sa snažiť písať veľa, musím sa s niekým podeliť o to čo je vo mne.
 


Komentáře

1 Saphire Saphire | Web | 24. února 2012 v 22:51 | Reagovat

ono je těžké i dýchat..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama