Březen 2012

Again....Again... and again

31. března 2012 v 19:11 | Liliana |  Môj denníček
Dva týždne som nenapísala. Je na čase to zmeniť a znovu začať písať. Mala som potrebu, ale odrádzalo ma to, že moje nudné lifestory nikoho nezaujímajú, nikomu nechýbam a pod. Možno to boli iba myšlienky, a možno to je pravda, eventuálne je to jedno, písať budem pre seba.
NESCHUDLA SOM - PRIBRALA SOM! Som z toho na sračky, psychicky, fyzicky. Kua! Snažím sa utešiť samú seba, že potom znovu schudnem, že teraz nemôžem chudnúť a tak, ale nezaberá to. Mama už to vie. O zvracaní. Potešujúce, fakt. Dosť sme sa povadili najmä kvôli tomu, že mi prikázala pribrať na 62! a začala ma vážiť. Presviedčala som ju, že nezvraciam a možno uverila. Netuším, pravdou však je, že ma absolútne nekontroluje ani nado mnou nesedí či jem alebo nie a ja to vnímam ako tichý súhlas, že si môžem ďalej stvárať s jedlom čo sa mi zachce. Vyhovuje mi to, až na to váženie! Snáď si nemyslí, že priberiem. Všetko je na hovno. Úplne. Do školy viac nechodím než chodím, flákam to, cvičenie tiež, tomu sa hovorí depresia. Navyše som sa pod matkinými vyhrážkami začala prejédať a zvracať. Mám v tom bordel, preto som sa rozhodla od zajtra zase začať makať, založím si zošit ,,FOOD" a budem si doň všetko zapisovať. Čo kedy zjem,vypije, cvičenie, pocity a pod. Musím znovu nadobudnúť svoju stratenú kontrolu nad jedlom, nad životom a prestať sa prejédať. To je najpodstatnejšie. Ani neviem či je to prejédanie. Som už z toho zmätená. Zo všetkého. Deprimovaná. Neviem komu to mama vykvákala, ale vždy keď stretneme niekoho známeho cítim sa blbo. Cítim sa blbo aj pri nej, pripadám si paranoidná, stále mám pocit, že mi vidia do hlavy a tak. Navyše už aj u babky boli podozrenia, pretože moja obvodná doktorka narozprávala tete také hlúposti ako chodím nafajčená a že jej stále vŕta v hlave ako som mohla toľko schudnúť, že neverí, že je to z cvičenia, vraj buď nejem, alebo to po zjedení vyvrátim. A čo je najhoršie? O dva týždne k nej ide moja matka s bratom na preventívku a mňa asi aj porazí, lebo jej určite mama bude hovoriť koľko vážim a ak jej doktorka náhodou povie o tom zvracaní tak mama naberie toálnu istotu a ja som v hajzli. Doslova. Radšej sa asi zabijem, než by som mala byť znova taká tučná ako som bola. Som frustrovaná už len pri myšlienke na to. Nemienim ísť do žiadnej nemocnice, nemienim ani pribrať! Čo mám robiť? Čo???? Chcem znovu cvičiť, byť šťastná z toho ako sa mi darí, a nie deprimovaná z toho aká som lenivá... Takto to dlho nevydržím. Musím spraviť hrubú čiaru a nepoddať sa tomu. Musím bojovať o svoj sen. Sen byť chudou....

Twoo years later...

15. března 2012 v 20:13 | Liliana |  Môj denníček
Netuším o čo sa teraz pokúšam. Dostať zo seba to čo posledné dni mnou tak nenormálne zametá? Alebo len uľaviť mojej boľavej duši, ktorú nik nepofúka. Rany sa možno zahojili, ale jazvy zostali a to poriadne hrubé a veľké. Dalo by sa povedať, že na dotyk prespríliš bolestivé.
Dva roky, šialene dlhá doba a pritom tak rýchlo utiekla. Sú to dva roky. Kua, to fakt?! Nemôžem tomu sama uveriť. Toľko dní, hodín, minút prešlo a ja tu teraz sedím a zmocňuje sa ma pocit, že nič nie je lepšie. Absolútne. Ba skôr horšie. Ono zrejme záleží, z akého uhla pohľadu sa na to nazerá.
Dva roky, čo som chcela ukončiť to obrovské dlhoročné trápenie dosť ,,konečným,, spôsobom. Hej, chcela som s tým skoncovať doslova. Na jednej strane sa mi to nepodarilo, na tej druhej áno. Ten teror, ktorý ma ničil toľké roky pominul. Ten vonkajší, no ten vo mne pretrváva a každým dňom sa stupňuje. Prečo som to urobila tak ako som to urobila? Prečo som len tak dlho mlčala. Prečo. Keby som to povedala ,,niekomu,, proste komukoľvek, možno by to teraz bolo úplne inak. Bola som ticho. Zo strachu. Viac ako som sa bála vtedy, ako sa bojím teraz, to sa ani nedá. Nepoznám nič horšie, nezažila som nič strašnejšie ( o tom by sa dalo polemizovať), jedno viem iste, dodrbala som to na plnej čiare. Hej, prešli dva roky, a pritom som za posledné dni poriadne nespala, mala som šialené, živé sny, také skutočné, že po zobudení som ich nevedela rozlíšiť od reality, prvých pár minút som len tupo plakala, pozerala pred seba a myslela si, že sa to skutočne stalo. A to prešli dva roky. Stále som tam, kde som bola. Stále neviem kto som. Stále sa pozerám do zrkadla, nepoznám tú osobu v ňom, rozprávam sa s ňou, so svojím druhým ja, nenávidím svoje telo. Nenávidím svoju telesnú schránku, svoj život. Neviem sa zmieriť s tým čo bolo, aj keď je to preč. Drží sa ma ako kliešť, akoby som mala okolo nohy pripevnenú železnú guľu, ktorá mi nedovolí odpútať sa, byť slobodnou, nezávislou, sama sebou. To telo, v ktorom chodím, spím, učím sa, žijem, mi nepatrí. Je to tá najhoršia spomienka. To, čo mi 24 hodín denne pripomína moje chyby, nesprávne rozhodnutia a zlyhania. Skutočne, keď sa nad tým zamyslím, nenapadá ma žiadne reálne správne rozhodnutie, niečo čo by som neľutovala. Mám pocit, že ľutujem i to, že som sa vôbec narodila. Nebolo by všetkým lepšie, keby som sa udusila na pupočnej šnúre? Minimálne mne áno. Okey, nechcem písať takéto depresívne morbídne veci, ktoré nemajú zmysel. Pravdou je, že som sa ocitla na mŕtvom bode. Úpenlivo som prosila o schudnutie, o krásnu postavu, o samé jednotky, aby sa moja váha začínala číslom 5, lenže teraz to mám. Tučná som stále, postavu vôbec nemám peknú, samé jednotky boli, ale už sú minulosťou, a ja, no povedzme , že sa zo mňa stal čistý blázon. Naozaj už neviem čo si mám o sebe myslieť, ale tie infantilné myšlienkové pochody, ma v tom utvrdzujú. Normálny človek nepremýšľa tak ako ja. V podstate je to jedno. Iba by ma zaujímalo, čo sa za tie dva roky zmenilo? Hej, nerežem sa, i keď v posledné dni nad tým naozaj urputne myslím, smejem sa, rozprávam sa s ľuďmi, i keď iba o banálnych veciach, a tak ďalej. Našlo by sa niečo. No nič prevratné, to podstatné mi akosi uteká. Život. Prelieva sa mi pomedzi prsty, nedokážem ho chytiť, pretože ani nevnímam, že ten čas plynie. Beží maratón, závod, ja sa len hlúpo postávajúc prizerám. V čom som iná? V čom som lepšia? Čo bude ďalej? Dva roky.... Predtým toľké roky, toľko ráz....Nie sorry, na to sa fakt nedá zabudnúť, nedá sa s tým žiť, nedokážem sa zmieriť s týmto hnusným, špinavým telom, ktoré tak veľmi nenávidím. Nedokážem prijať seba. Aj keď to je tak dlho, proste to nedokážem. Nezabudnem. Nikdy. Tie jazvy, na tele, na duši, tie sa už nikdy nezahoja. Tomu nezabránim. Prečo som to vlastne dopustila? Prečo som mu to dovolila? Prečo som len taká hlúpa.... Je tento život trest? Ale čo musí človek spraviť také ,,otrasné,, aby musel žiť takýto život? Radšej by som bola mrtvá, než znovu a znovu každý deň vstávala s tými pocitmi bezmocnosti, špinavosti, odsudzenia ... Žijem vlastne ešte, alebo som už pevne odsúdená na bezcieľne blúdenie? Utíchne niekedy tá bolesť? Hovorí sa, čas všetko vylieči. Skutočne? Na mňa teda zabudol, či čo?! Nerozumiem ničomu z toho čo som teraz napísala, čo žijem, čo mi behá hlavou. Som mimo. Ale nie smutná, len proste nie som momentálne šťastná. Hľadám.... Sama neviem čo, možno seba, možno nie. Boh vie či niekedy vôbec niečo nájdem.
Trápi ma jedno. Som vôbec schopná niekoho ľúbiť? Mať niekoho skutočne rada? Prečo keď sa pozerám na svoju vlastnú mamu, necítim nič? Som nevďačná dcéra? Keď som si včera spomenula, ako som jej pred dvoma rokmi povedala ,,pravdu,, z donútenia, ako zareagovala, revala som. Z ničoho nič som sa rozplakala, keď som v tej spomienke, ktorá bola neskutočne živá počula jej slová. Cítila som vtedy také sklamanie, aké neprajem nikomu. Nikdy viac som sa s ňou o tom nebavila, ani nechcem, táto téma je medzi nami tabu. Ona ju zamkla, zahodila kľúč a ja to nemienim otvárať. Pretože náš vzťah je čisto kamarátsky a nikdy by som sa s ňou o tom nedokázala baviť. Vtedy ma príliš sklamala. Ranila. Nevyčítam nikomu nič, najväčší podiel viny na celej svojej minulosti nesiem ja, tak to navždy zostane. Bolo by zbytočné hľadať iných vinníkov. Pretože potrestať môžem len seba. No nie je každodenné vstávanie v tomto tele, žitie tohto života postačujúcim trestom?


V utorok som bola u tej doktorky. Takmer som onemela, keď začala rozprávať, že ma pošle do nemocnice lebo to moje chudnutie sa jej fakt nepáči. Ešte to tak. Zajtra idem na kontrolu, napriek tomu mi kašeľ neprešiel, ale budem sa tváriť ako mi je úžasne. Snáď to zahrám dobre a v pondelok môžem po týždni nacupitať do školy a písať jednu písomku za druhou. Dokopem sa vôbec k učeniu? Nič sa mi nechce, nič ma nebaví. Musím sa vrátiť do svojho starého stereotypu. Bolo mi fajn. Asi som aj pribrala za posledné dni. Od zajtra znovu cvičenie, učenie atď... Chcem sa dostať na 52 kíl. Nič iné nemám, nič iné ma neteší, nenapĺňa tak veľmi ako toto. TOTO. Ako dlho to ešte potrvá? Utiahnem to vôbec ?

Všimli ste si ako ten čas preletel, o chvíľu koniec mesiaca, Veľká noc, ani sa nenazdám a budú letné prázdniny. Musím zamakať. Musím. Tieto prázdniny budú iné. Oslávim svoju dospelosť, a konečne zažijem ten pocit byť chudou. Pocit, že som niečo v živote dokázala. ALE, čo bude potom?! ....Nothing......

(Dnešný článok o všetkom a zároveň o ničom. Vypísané to, čo mi blúdi hlavou..Písané srdcom, myšlienkami...Držte sa.. )

Sick, sick, sick... is my soul... but my body is sick, too.

12. března 2012 v 20:21 | Liliana |  Môj denníček
Píšem až teraz. Skoro po týždni. Ten čas fakt strašne letí. Nakoniec to dopadlo tak, ako som aj trochu chcela a som doma. Poviem vám ale, že tak chorá som poriadne dlho nebola. Preto som sa ani neozvala. Horúčky a pod. Zajtra asi vybehnem doktorke, mala by som ísť na kontrolu, lenže mám už aj strašný kašeľ, stále teplotu, i keď nie takú vysokú, nádchu a pod. Vyzerá to, že celý týždeň strávim ešte v posteli. Netuším či je to dobre, alebo zle. Písomky sa mi riadne nakopia, ale nejako ma to neštve.
Veľa som si poplakala. Zrejme to bolo tým, že som bola chorá, pretože som bola riadne precitlivelá. Rozhádzalo ma čokoľvek, ešte aj dnes som plakala. Ach.
Konečne som bola u tej psychologičky. Rozprávali sme sa aj o jedle a tak, medzi rečou spomenula, že jej študentka robí diplomovku o pro-ana blogoch, vraj či na ne chodím (lebo som sa pri tom ako to povedala zasmiala), vyliezlo zo mňa, že nie ale predtým som na ne chodila, i keď v hlave som si myslela zhodou náhod podobný mám. I keď nie som zrovna zastánca ,,chcenia,, choroby. Predsa len je to ako chcieť rakovinu, že. Tento blog nie je čisto pro-ana, proste baby, ktoré majú problémy s jedlom a nevadí im to, (ako napr. ja) že sa nechcú vyliečiť, neodsudzujem. Taktiež by som nikdy nikomu nebránila v tom, začať normálny život, kéžby som to ja dokázala. Myslím, že v tom tkvie tá komunita, nie?! O vzájomnej podpore. Predsalen sa tu lepšie dokážeme porozprávať a pochopiť ako sa so svojími trápeniami zveriť niekomu v realite. Aspoň tak to vnímam ja. No, povedala mi, že keď ešte zvraciam tak sa to dá prekusnúť, ale keď mám myšlienky čo smiem a nesmiem zjesť, že na to myslím stále a tak, tak je to veľmi veľmi zlé, a to je slabý eufenizmus. A vraj to nie je len o tom, že som schudla, ale o tom, že už TO mám v hlave. Jedlo by vraj nemalo byť niečo nad čím sa človek pozastavuje. Možno má pravdu. Kua, ja viem, že ju má, len si to tak trochu nechcem priznať. Stále častejšie mi vyhovuje môj terajší stav. Inak, teraz ako som chorá, tak aj trochu jem. Bola som zoslabnutá, antibiotiká, tak som si povedala, že keď niečo za deň zjem, nepriberiem snáď. Dúfam. Chcem trocha zvolniť tempo. Už len tie 4 kilá, a na tie mám do leta dostatok času. Ťažko sa mi pred psychologičkou hovorí, i keď dnes mi to celkom šlo. O mojom tele. Konečne som zo seba dostala, že ho nenávidím, a aj som povedala prečo. Stálo ma to kopu síl, vyjadrovanie nula bodov (predsa len som chorá - mozog stagnuje), ale povedala som ,,Viem, že sa s ním musím zmieriť, že ho musím prijať, všetko si to uvedomujem, ale AKO, keď je to jediná vec, ktorá mi TO, VŠETKO , 24 hodín denne, každý deň pripomína?" Asi tak nejako. Aj tak stále neviem ako. Veľakrát som sa o to pokúšala. Chcela som žiť normálny život. Naozaj chcela, vydržalo mi to pár dní (čo som si skôr nahovárala ako sa mám výborne a že na to nemyslím, že sa mám rada taká aká som) lenže potom prišla maličkosť, spomienka, náznak, zmienka a bola som znovu na začiatku, pretože sa s tým nedokážem vyrovnať, nie, kua ešte je skoro... Cítim sa tak, ako mi dnes povedala psychologička... ,,Aj to je ˇjeden z príznakov porúch príjmu potravy, zostať dieťaťom, neprevziať zodpovednosť, prílišná sebakritika a neustále sebazdokonalovanie." Viem to, všetko to viem, aj to, že sa správam alibisticky, že som sa zasekla niekde v úplne inom časopriestore, všetko okolo plynie, len ja stojím a pozorujem to. Kua, serie ma to! A len ja viem ako! Neviem čo bude ďalej. Neviem čo mám robiť. Som zúfalá, cítim beznádej, depku, všetko možné.... Musím na to prestať myslieť. Chcem na to nemyslieť. Chcem spať, snívať....
Bolo mi jasné, že keď pôjdem tej doktorke bude ma vážiť. Keby ste to videli. Už ako som vošla, ešte oblečená, si ma premeriavala a hovorili so sestričkou ako som schudla. A to keď som sa vyzliekla. Hneď ma šupla na váhu. 56 kíl. Chcem menej. Chcem, chcem, chcem. Záleží mi na tom a ani neviem prečo. Možno je to to, čo mi povedala psychologička (áno, viem, stále o tom hovorím, ale dosť sme toho prebrali a fakt som sa už s niekým potrebovala porozprávať) že hnev, ktorý by som mala cítiť k NIEKOMU, som celý preorientovala na seba. A aj to, že mojím najväčším problémom bolo (čo som sama povedala a ona to uznala, že je to tak skutočne) že som mlčala a so svojím trápením som sa nikomu nezdôverila. Čo považujem skutočne za svoju najväčšiu chybu. Vraj to robím aj teraz. Fakt?! Ani som si nevšimla. Ale komu mám rozprávať o svojim starostiach. Komu? Keby poviem niekomu čo ma trápi, zožiera, asi by ma vysmial. Je to dávno. Predsa len sú to už dva roky. Každý berie ako samozrejmosť, že som to nechala plávať, lenže nenechala. Koho už by zaujímali moje starosti? Nikoho. Ach som hrozne zdeptaná. Hrozne. Celý deň mám v hlave obraz samej seba, s totálne vychudnutými a dorezanými rukami. Chýba mi to. Ten pocit. Aj tie rany. Moja zvrátenosť sa prehlbuje. Morbidita. Kks. Chcem sa vytrestať. Pred týždňom to boli presne dva roky, a o tri dni to budú dva roky, čo som si siahla na život. Mám dobrú pamäť na čísla. Nasmutnejšie však na tom je, že ani za tie dva roky, som sa nedala dokopy. Koľko to ešte bude trvať? Prečo mám taký pocit, že by som si zaslúžila omnoho viac utrpenia, bolesti? Že vlastne to všetko som zapríčinila ja, že je to moja chyba? Pretože JE !!....

Držte sa kočky, ja som teraz na hranici, snáď sa čoskoro vyšupnem hore, ale ten týždeň doma by mi bodol, uvidím čo mi povie doktorka zajtra.

I am in the darkness

6. března 2012 v 19:04 | Liliana |  Môj denníček
Cítim sa momentálne fakt hrozne. Nie, nie je to zapríčinené mojím ,,rýchlym chudnutím,,, nie som unavená, ani vyšťavená, skôr som na dne, a taktiež dnes na mňa začala liezť choroba. Asi budem chorá, bola by som vďačná keby to tak bolo, chcem byť doma dokonca týždňa. Nechce sa mi ísť do školy. Absolútne ma to tam nebaví, najmä keď tam som sama. Ach. Veľmi som sa tešila na zajtra. Zajtra je deň, ktorý som brala ako nejakú métu, tých predchádzajúcich. Tešila sa naň. Zajtra som totiž mala ísť psychologičke, bohužiaľ mi práve volala, že to musí odložiť, a idem tam až v pondelok. Čo si len dovtedy počnem? Rozplakala som sa, plačem stále. Kua. To bude tým, že som dostala krámy, zrejme. Čo ma dosť prekvapilo, no nebudem to tu rozoberať je to fuk. Zajtra píšeme z matiky písomku, nie som si tým istá, i keď som tri hodiny prepočítavala všetky príklady čo v zošite mám. Modlím sa, aby som ešte zajtra bola chorá, nech môžem ísť doktorke a ostať naozaj doma. Potrebujem sa dať dokopy, fakt moc. I keď mi nie je po chuti tam ísť, znovu chudšia, respektíve s nižšou váhou, keby sa dozvedela, že som schudla od leta 32 kíl, netuším čo by urobila. Ale stojí mi to za to, aby som mohla byť doma. Hrať playstation, a čítať knihy, poprípade si kresliť, vyrevať sa a pod. Držte mi palce nech mi to výjde. Myslím na vás, ale môj mozog stagnuje, je zaplnený veľmi negatívnymi pocitmi a myšlienkami, paradoxne energie mám dosť, vôbec sa mi nechce spať, na to, že zjem za deň ani nie jablko, sa cítim skvele. Fyzicky, psychicky je to na hovno, pretože cítim, že som na to všetko sama. Potrebujem ísť psychologičke, potrebujem ju objať a potrebujem aby mi poradila čo mám robiť, pretože som sa stratila v tme a neviem nájsť východ. Ona je moje svetlo, moja lampa, baterka. Je jediná, koho mám a preto je ďaľšou métou pondelok. SNáď dovtedy s týmto mojím prístupom k žranici vydržím. Prosím Boha, nech fakt môžem zostať doma.

My rainy days

4. března 2012 v 19:14 | Liliana |  Môj denníček
Musím sa prebrať, zobudiť, nafackať si a postaviť sa. Nejde ani tak o žrádlo, lepšie povedané som sa nechala vtiahnuť do nehoráznej letargie, doslova vnútorne spím, vyzerám tak i navonok, nič som celý víkend neurobila, zavretá medzi štyrmi stenami, nešťastná z lenivosti, ktorá ma prepadla. KURVA! Idem sa prichystať do školy a pôjdem cvičiť ako o dušu, pretože takto to nepôjde. Čaká ma ťažý týždeň plný učenia a mne pripadá ešte aj more cvičenia a málo žrádla. Musím sa držať. Chcem sa držať. Pokiaľ sa bude dať. Veľmi chcem. Už nech mám 52 kíl. Zajtra napíšem, dnes som fakt mimo, psychicky som v inej dimenzii, absolútne nepremýšľam, zajtra snáď bude lepšie. Zavalená povinosťami, nie je šanca na tú mrchu lenivosť. Už nech je streda, idem psychologičke.... Už nech som tam. Už.... Držte sa, zajtra večer už napíšem... Myslím na vás.

Thinpo na zajtra :