Sick, sick, sick... is my soul... but my body is sick, too.

12. března 2012 v 20:21 | Liliana |  Môj denníček
Píšem až teraz. Skoro po týždni. Ten čas fakt strašne letí. Nakoniec to dopadlo tak, ako som aj trochu chcela a som doma. Poviem vám ale, že tak chorá som poriadne dlho nebola. Preto som sa ani neozvala. Horúčky a pod. Zajtra asi vybehnem doktorke, mala by som ísť na kontrolu, lenže mám už aj strašný kašeľ, stále teplotu, i keď nie takú vysokú, nádchu a pod. Vyzerá to, že celý týždeň strávim ešte v posteli. Netuším či je to dobre, alebo zle. Písomky sa mi riadne nakopia, ale nejako ma to neštve.
Veľa som si poplakala. Zrejme to bolo tým, že som bola chorá, pretože som bola riadne precitlivelá. Rozhádzalo ma čokoľvek, ešte aj dnes som plakala. Ach.
Konečne som bola u tej psychologičky. Rozprávali sme sa aj o jedle a tak, medzi rečou spomenula, že jej študentka robí diplomovku o pro-ana blogoch, vraj či na ne chodím (lebo som sa pri tom ako to povedala zasmiala), vyliezlo zo mňa, že nie ale predtým som na ne chodila, i keď v hlave som si myslela zhodou náhod podobný mám. I keď nie som zrovna zastánca ,,chcenia,, choroby. Predsa len je to ako chcieť rakovinu, že. Tento blog nie je čisto pro-ana, proste baby, ktoré majú problémy s jedlom a nevadí im to, (ako napr. ja) že sa nechcú vyliečiť, neodsudzujem. Taktiež by som nikdy nikomu nebránila v tom, začať normálny život, kéžby som to ja dokázala. Myslím, že v tom tkvie tá komunita, nie?! O vzájomnej podpore. Predsalen sa tu lepšie dokážeme porozprávať a pochopiť ako sa so svojími trápeniami zveriť niekomu v realite. Aspoň tak to vnímam ja. No, povedala mi, že keď ešte zvraciam tak sa to dá prekusnúť, ale keď mám myšlienky čo smiem a nesmiem zjesť, že na to myslím stále a tak, tak je to veľmi veľmi zlé, a to je slabý eufenizmus. A vraj to nie je len o tom, že som schudla, ale o tom, že už TO mám v hlave. Jedlo by vraj nemalo byť niečo nad čím sa človek pozastavuje. Možno má pravdu. Kua, ja viem, že ju má, len si to tak trochu nechcem priznať. Stále častejšie mi vyhovuje môj terajší stav. Inak, teraz ako som chorá, tak aj trochu jem. Bola som zoslabnutá, antibiotiká, tak som si povedala, že keď niečo za deň zjem, nepriberiem snáď. Dúfam. Chcem trocha zvolniť tempo. Už len tie 4 kilá, a na tie mám do leta dostatok času. Ťažko sa mi pred psychologičkou hovorí, i keď dnes mi to celkom šlo. O mojom tele. Konečne som zo seba dostala, že ho nenávidím, a aj som povedala prečo. Stálo ma to kopu síl, vyjadrovanie nula bodov (predsa len som chorá - mozog stagnuje), ale povedala som ,,Viem, že sa s ním musím zmieriť, že ho musím prijať, všetko si to uvedomujem, ale AKO, keď je to jediná vec, ktorá mi TO, VŠETKO , 24 hodín denne, každý deň pripomína?" Asi tak nejako. Aj tak stále neviem ako. Veľakrát som sa o to pokúšala. Chcela som žiť normálny život. Naozaj chcela, vydržalo mi to pár dní (čo som si skôr nahovárala ako sa mám výborne a že na to nemyslím, že sa mám rada taká aká som) lenže potom prišla maličkosť, spomienka, náznak, zmienka a bola som znovu na začiatku, pretože sa s tým nedokážem vyrovnať, nie, kua ešte je skoro... Cítim sa tak, ako mi dnes povedala psychologička... ,,Aj to je ˇjeden z príznakov porúch príjmu potravy, zostať dieťaťom, neprevziať zodpovednosť, prílišná sebakritika a neustále sebazdokonalovanie." Viem to, všetko to viem, aj to, že sa správam alibisticky, že som sa zasekla niekde v úplne inom časopriestore, všetko okolo plynie, len ja stojím a pozorujem to. Kua, serie ma to! A len ja viem ako! Neviem čo bude ďalej. Neviem čo mám robiť. Som zúfalá, cítim beznádej, depku, všetko možné.... Musím na to prestať myslieť. Chcem na to nemyslieť. Chcem spať, snívať....
Bolo mi jasné, že keď pôjdem tej doktorke bude ma vážiť. Keby ste to videli. Už ako som vošla, ešte oblečená, si ma premeriavala a hovorili so sestričkou ako som schudla. A to keď som sa vyzliekla. Hneď ma šupla na váhu. 56 kíl. Chcem menej. Chcem, chcem, chcem. Záleží mi na tom a ani neviem prečo. Možno je to to, čo mi povedala psychologička (áno, viem, stále o tom hovorím, ale dosť sme toho prebrali a fakt som sa už s niekým potrebovala porozprávať) že hnev, ktorý by som mala cítiť k NIEKOMU, som celý preorientovala na seba. A aj to, že mojím najväčším problémom bolo (čo som sama povedala a ona to uznala, že je to tak skutočne) že som mlčala a so svojím trápením som sa nikomu nezdôverila. Čo považujem skutočne za svoju najväčšiu chybu. Vraj to robím aj teraz. Fakt?! Ani som si nevšimla. Ale komu mám rozprávať o svojim starostiach. Komu? Keby poviem niekomu čo ma trápi, zožiera, asi by ma vysmial. Je to dávno. Predsa len sú to už dva roky. Každý berie ako samozrejmosť, že som to nechala plávať, lenže nenechala. Koho už by zaujímali moje starosti? Nikoho. Ach som hrozne zdeptaná. Hrozne. Celý deň mám v hlave obraz samej seba, s totálne vychudnutými a dorezanými rukami. Chýba mi to. Ten pocit. Aj tie rany. Moja zvrátenosť sa prehlbuje. Morbidita. Kks. Chcem sa vytrestať. Pred týždňom to boli presne dva roky, a o tri dni to budú dva roky, čo som si siahla na život. Mám dobrú pamäť na čísla. Nasmutnejšie však na tom je, že ani za tie dva roky, som sa nedala dokopy. Koľko to ešte bude trvať? Prečo mám taký pocit, že by som si zaslúžila omnoho viac utrpenia, bolesti? Že vlastne to všetko som zapríčinila ja, že je to moja chyba? Pretože JE !!....

Držte sa kočky, ja som teraz na hranici, snáď sa čoskoro vyšupnem hore, ale ten týždeň doma by mi bodol, uvidím čo mi povie doktorka zajtra.
 


Komentáře

1 Sis Sis | Web | 12. března 2012 v 21:30 | Reagovat

Ahoj, tvoj blog sledujem už dosť dlho a hovorím si ako si už písala, kde sú tie časy kedy si písala,že je ti super a si so sebou spokojná a ostatné ? Fakt ma to všetko mrzí, čítam všetko s padnutou sánkou a prajem ti aby sa u teba všetko čo najviac zlepšilo a aby si bola šťastná a aby tá tvoja predstava v niektorom článku predtým s drdolom na hlave,na lavičke s knihou v ruke a pokoj od všetkého a bez problémov raz splnila ! :-) Drž saaa.
A bola by som rada ak by si zbehla na môj blog, aj ked nieje tak úplne len o chudnutí a podobne. Dik.

2 Sis Sis | Web | 13. března 2012 v 21:53 | Reagovat

Ďakujem aj ja dúfam,že mi to vydrží a som rada,že ťa ten komentár potešil:) A chápem ťa vo všetkom,čo si povedala a máš pravdu. Hej,všetko to musí byť proste nejak vyvážené a raz je také obdobie a raz také, ale teda fakt ti prajem aby si bola už úplne zdravá, spokojná a šťastná.
Idem si ťa pridať do oblubených. ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama