Twoo years later...

15. března 2012 v 20:13 | Liliana |  Môj denníček
Netuším o čo sa teraz pokúšam. Dostať zo seba to čo posledné dni mnou tak nenormálne zametá? Alebo len uľaviť mojej boľavej duši, ktorú nik nepofúka. Rany sa možno zahojili, ale jazvy zostali a to poriadne hrubé a veľké. Dalo by sa povedať, že na dotyk prespríliš bolestivé.
Dva roky, šialene dlhá doba a pritom tak rýchlo utiekla. Sú to dva roky. Kua, to fakt?! Nemôžem tomu sama uveriť. Toľko dní, hodín, minút prešlo a ja tu teraz sedím a zmocňuje sa ma pocit, že nič nie je lepšie. Absolútne. Ba skôr horšie. Ono zrejme záleží, z akého uhla pohľadu sa na to nazerá.
Dva roky, čo som chcela ukončiť to obrovské dlhoročné trápenie dosť ,,konečným,, spôsobom. Hej, chcela som s tým skoncovať doslova. Na jednej strane sa mi to nepodarilo, na tej druhej áno. Ten teror, ktorý ma ničil toľké roky pominul. Ten vonkajší, no ten vo mne pretrváva a každým dňom sa stupňuje. Prečo som to urobila tak ako som to urobila? Prečo som len tak dlho mlčala. Prečo. Keby som to povedala ,,niekomu,, proste komukoľvek, možno by to teraz bolo úplne inak. Bola som ticho. Zo strachu. Viac ako som sa bála vtedy, ako sa bojím teraz, to sa ani nedá. Nepoznám nič horšie, nezažila som nič strašnejšie ( o tom by sa dalo polemizovať), jedno viem iste, dodrbala som to na plnej čiare. Hej, prešli dva roky, a pritom som za posledné dni poriadne nespala, mala som šialené, živé sny, také skutočné, že po zobudení som ich nevedela rozlíšiť od reality, prvých pár minút som len tupo plakala, pozerala pred seba a myslela si, že sa to skutočne stalo. A to prešli dva roky. Stále som tam, kde som bola. Stále neviem kto som. Stále sa pozerám do zrkadla, nepoznám tú osobu v ňom, rozprávam sa s ňou, so svojím druhým ja, nenávidím svoje telo. Nenávidím svoju telesnú schránku, svoj život. Neviem sa zmieriť s tým čo bolo, aj keď je to preč. Drží sa ma ako kliešť, akoby som mala okolo nohy pripevnenú železnú guľu, ktorá mi nedovolí odpútať sa, byť slobodnou, nezávislou, sama sebou. To telo, v ktorom chodím, spím, učím sa, žijem, mi nepatrí. Je to tá najhoršia spomienka. To, čo mi 24 hodín denne pripomína moje chyby, nesprávne rozhodnutia a zlyhania. Skutočne, keď sa nad tým zamyslím, nenapadá ma žiadne reálne správne rozhodnutie, niečo čo by som neľutovala. Mám pocit, že ľutujem i to, že som sa vôbec narodila. Nebolo by všetkým lepšie, keby som sa udusila na pupočnej šnúre? Minimálne mne áno. Okey, nechcem písať takéto depresívne morbídne veci, ktoré nemajú zmysel. Pravdou je, že som sa ocitla na mŕtvom bode. Úpenlivo som prosila o schudnutie, o krásnu postavu, o samé jednotky, aby sa moja váha začínala číslom 5, lenže teraz to mám. Tučná som stále, postavu vôbec nemám peknú, samé jednotky boli, ale už sú minulosťou, a ja, no povedzme , že sa zo mňa stal čistý blázon. Naozaj už neviem čo si mám o sebe myslieť, ale tie infantilné myšlienkové pochody, ma v tom utvrdzujú. Normálny človek nepremýšľa tak ako ja. V podstate je to jedno. Iba by ma zaujímalo, čo sa za tie dva roky zmenilo? Hej, nerežem sa, i keď v posledné dni nad tým naozaj urputne myslím, smejem sa, rozprávam sa s ľuďmi, i keď iba o banálnych veciach, a tak ďalej. Našlo by sa niečo. No nič prevratné, to podstatné mi akosi uteká. Život. Prelieva sa mi pomedzi prsty, nedokážem ho chytiť, pretože ani nevnímam, že ten čas plynie. Beží maratón, závod, ja sa len hlúpo postávajúc prizerám. V čom som iná? V čom som lepšia? Čo bude ďalej? Dva roky.... Predtým toľké roky, toľko ráz....Nie sorry, na to sa fakt nedá zabudnúť, nedá sa s tým žiť, nedokážem sa zmieriť s týmto hnusným, špinavým telom, ktoré tak veľmi nenávidím. Nedokážem prijať seba. Aj keď to je tak dlho, proste to nedokážem. Nezabudnem. Nikdy. Tie jazvy, na tele, na duši, tie sa už nikdy nezahoja. Tomu nezabránim. Prečo som to vlastne dopustila? Prečo som mu to dovolila? Prečo som len taká hlúpa.... Je tento život trest? Ale čo musí človek spraviť také ,,otrasné,, aby musel žiť takýto život? Radšej by som bola mrtvá, než znovu a znovu každý deň vstávala s tými pocitmi bezmocnosti, špinavosti, odsudzenia ... Žijem vlastne ešte, alebo som už pevne odsúdená na bezcieľne blúdenie? Utíchne niekedy tá bolesť? Hovorí sa, čas všetko vylieči. Skutočne? Na mňa teda zabudol, či čo?! Nerozumiem ničomu z toho čo som teraz napísala, čo žijem, čo mi behá hlavou. Som mimo. Ale nie smutná, len proste nie som momentálne šťastná. Hľadám.... Sama neviem čo, možno seba, možno nie. Boh vie či niekedy vôbec niečo nájdem.
Trápi ma jedno. Som vôbec schopná niekoho ľúbiť? Mať niekoho skutočne rada? Prečo keď sa pozerám na svoju vlastnú mamu, necítim nič? Som nevďačná dcéra? Keď som si včera spomenula, ako som jej pred dvoma rokmi povedala ,,pravdu,, z donútenia, ako zareagovala, revala som. Z ničoho nič som sa rozplakala, keď som v tej spomienke, ktorá bola neskutočne živá počula jej slová. Cítila som vtedy také sklamanie, aké neprajem nikomu. Nikdy viac som sa s ňou o tom nebavila, ani nechcem, táto téma je medzi nami tabu. Ona ju zamkla, zahodila kľúč a ja to nemienim otvárať. Pretože náš vzťah je čisto kamarátsky a nikdy by som sa s ňou o tom nedokázala baviť. Vtedy ma príliš sklamala. Ranila. Nevyčítam nikomu nič, najväčší podiel viny na celej svojej minulosti nesiem ja, tak to navždy zostane. Bolo by zbytočné hľadať iných vinníkov. Pretože potrestať môžem len seba. No nie je každodenné vstávanie v tomto tele, žitie tohto života postačujúcim trestom?


V utorok som bola u tej doktorky. Takmer som onemela, keď začala rozprávať, že ma pošle do nemocnice lebo to moje chudnutie sa jej fakt nepáči. Ešte to tak. Zajtra idem na kontrolu, napriek tomu mi kašeľ neprešiel, ale budem sa tváriť ako mi je úžasne. Snáď to zahrám dobre a v pondelok môžem po týždni nacupitať do školy a písať jednu písomku za druhou. Dokopem sa vôbec k učeniu? Nič sa mi nechce, nič ma nebaví. Musím sa vrátiť do svojho starého stereotypu. Bolo mi fajn. Asi som aj pribrala za posledné dni. Od zajtra znovu cvičenie, učenie atď... Chcem sa dostať na 52 kíl. Nič iné nemám, nič iné ma neteší, nenapĺňa tak veľmi ako toto. TOTO. Ako dlho to ešte potrvá? Utiahnem to vôbec ?

Všimli ste si ako ten čas preletel, o chvíľu koniec mesiaca, Veľká noc, ani sa nenazdám a budú letné prázdniny. Musím zamakať. Musím. Tieto prázdniny budú iné. Oslávim svoju dospelosť, a konečne zažijem ten pocit byť chudou. Pocit, že som niečo v živote dokázala. ALE, čo bude potom?! ....Nothing......

(Dnešný článok o všetkom a zároveň o ničom. Vypísané to, čo mi blúdi hlavou..Písané srdcom, myšlienkami...Držte sa.. )
 


Komentáře

1 Saphire Saphire | Web | 15. března 2012 v 20:47 | Reagovat

jsi silná♥

2 Sis Sis | Web | 15. března 2012 v 21:06 | Reagovat

Nemám slov. Nádherné si to napísala a zasa raz mi padla sánka! Drž sa, ty to všetko zvládneš. Dáš to. Viem to. :)

3 Nell Nell | Web | 17. března 2012 v 14:01 | Reagovat

jsem zase zpet, jenom abys vedela :)

4 Nell Nell | Web | 18. března 2012 v 11:21 | Reagovat

tyjo, mas dost blbe, ze nemas zadne kamarady, nic...asi bych to nevydrzela :/ ale reknu Ti to takhle, prez tyden nikam nechodim, rovnou ze skoly jedu domu a ucim se...je to jenom prez vikendy...dokonce bych rekla, ze co druhy vikend, ješden vikend veget, druhx vikend parba :) takze...nekdy si taky pripadam jako uplne osamoceny clovek a leze mi to na nervy! docela Te chapu zlati :/

5 Nell Nell | Web | 18. března 2012 v 11:25 | Reagovat

fuu, zlaticko...ja vubec netusila, ze mas takove sny :( mrzi me to...jsem tady ale s Tebou a verim, ze jednou najdes samu sebe :)) drz see :*

6 modanasbavi modanasbavi | E-mail | Web | 18. března 2012 v 20:46 | Reagovat

Krásnej dessign krása! Na mém NOVÉM blogu sháním grafičky,erdaktorky nebo jenom lidi který budou rádi chodit na můj (pozdějí náš) blog, koukni se prosím,klidně nechc koment:ú Budu ráda:)) P.S: Promiň za reklamu

7 fuckin´fat fuckin´fat | 29. března 2012 v 16:46 | Reagovat

Nenapises nam? Kazdy den cakam spravy :-(

8 jan jan | E-mail | 24. května 2012 v 17:28 | Reagovat

ahoj zlato kde si :-(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama