Červen 2012

Shit..Fuck off

13. června 2012 v 8:56 | Liliana |  Môj denníček
Kua,kua,kua,kua... Ja sa na to ... Od Vianoc sa na váhe nezaiskrila začiatočná šestka. Tak prečo, kua, páíve dnes? Zajtra tam už nesmie byť toľko. Proste NIE. Stop! Ja to stopnem, ešte v zárodku,nemienim riskovať, že sa znovu dostanem tam kde som bola pred rokom. Nenechám to len tak. Nejde to. Nevládzem. Nezmierim sa s takou váhou, nikdy. Nohy mi stučneli, moje stehná sú obrovské. Som na dne. Najnižšie ako sa dá. Všetko mi začína byť ukradnuté. Len váha ma trápi. Kua!

Predsa len..

5. června 2012 v 19:21 | Liliana |  Môj denníček
...som sa vrátila. Trošku neskoro, vlastne príliš neskoro. Je po všetkom. Naozaj? NIE! Liečim sa. Druhý týždeň som doma. Dobrovoľne som išla k psychiatrovi, nutne som potrebovala lieky, nakopnúť, preplesknúť a vylízať sa z bulímie, ktorá ma posledný mesiac sužovala a potápala hlboko do priepasti, bahna, sračiek a hajzlovej misy. Mama to zistila, načapala ma v izbe, so sáčikom v ruke, ústa plné vývratkov, ktoré mi stekali po brade a ja s vypúlenými očami, nevedela som ako sa tváriť. Snažila som sa prestať. Pokračovalo to, i napriek maminej snahe pomôcť mi. Depresia sa stala neznesiíteľnou a preto som privolila lekárku. Pod vyhrážkou nemocnice som prestala s zvracaním a tým som stratila i chute sa prejesť. Prešla som znovu do anorexie. Mama nevedela čo so mnou, napriek tomu, že som chcela prestať zvracať nechcela som začať jesť. Veď nechcem znovu pribrať. Ten strach, výčitky, plakala som pri každom jedle, hodiny a hodiny som preplakala, hnusilo sa mi každé sústo. Postupom času (bolo to minuly týždeň) sa strach, i plač strácali, ale výčitky pretrvávajú. Lenže stalo sa to, že od piatku som začala znovu so zvracaním a tiež s prejédaním. A strácam sa v tom zase. Mama o tom teraz nevie, je to hrôza, tváriť sa, že je všetko Ok, urobiť to znova a vedieť, že robím zlú vec. Nedokážem jesť pravidelne každé tri hodiny bez pocitu, že z toho nepriberiem, alebo dokonca s chuťou. Ja chcem ešte schudnúť, nie pribrať. Nechcem sa radšej anií vážiť. Je mi zo seba zle. Znovu sa dostavujú tie depresívne stavy, napriek liekom, ktoré užívam, neviem sa zmieriť s touto nechutnou postavou. Ja nechcem byť bulimička, ale ani nechcem jesť. Moja hlava je proste prehodená, mám to tam prepnuté. Neviem čo bude ďalej. Ani čo bude so školou, samozrejme sa so samými jednotkami môžem rozlúčiť, budem rada, ak nebudú potrebné komisionálky. Musím prestať zvracať. Musím sa z toho vyhrabať. Neviem ako. Som troska.