Červenec 2012

My life is massochist...

8. července 2012 v 21:54 | Liliana |  Môj denníček
Ani neviem či som to napísala správne, respektíve či také slovo vôbec existuje. Je mi to jedno. Môj život je jedna veľká bublina, stratil akýkoľvek zmysel, pomaly prichádzam o ľudí, ktorí mi bíoli oporou a som tučná.
Chcela som toho toľko cez prázdniny robiť, ale ouvej, týždeň za mnou a ja sa nejako neviem rozhýbať. Váľam sa v tých istých sračkách, v ktorých som sa topila už niekoľko mesiacov dozadu a nič sa nezmenilo. Iba som pribrala. To musí ísť dole. Neviem čo sa to stalío s mojím mozgom, či je z toľkého zvracania už vymytý, či som tým vyzabíjala všetky mozgové bunky, alebo som možno len ovplyvnená sledovaním japonskej hororovej kinematografie. Snažím sa vyzerať inteligentne a vyspelo, ale v hlave mám dieru. Každý deň mojich ,,prázdnin,, je rovnaký. Točí sa iba okolo žrádla, žrádla, zvracania, cvičenia, čajov na chudnutie, spánku, plánovania nasledujúceho dňa, prezerania svojich špekov v zrkadle, nenávisť voči sebe, slzy, nárek, zlyhanie, strach z pribratia... A tak dokola.Proste kolotoč. Nemusím ani hovoriť ako ma tá bulimická fáza neuveriteľne vyčerpávala, preto som rada, že som z nej vonku a že som späť vo fázi nejedenia a chudnutia. Najhoršie je, že je mi ukradnuté čo si robím so svojím telom, mám v hlave len jedno a to, že si k 18-stym narodeninám chcem dať svojich vytúžených 50 kíl. Nezáleží mi na tom či skapem, proste mám klapky na očiach, štuple v ušiach, nepočúvam, nepripúšťam, idem si za svojím. Na jedno som ale prišla, nie som chorá, som iba tučná, to je všetko. Celá filozofia môjho života. Strašne som sa za tento rok zmenila. Nespoznávam sa. Ani si nespomínam aká som bola predtým a kedy sa to zvrtlo. Najviac ma desí to ako sa správam k vlastnej mame. Som nevďačná a bezočivá. Mrzí ma to. Ale toto nie som ja. Stratila som sa niekde na polceste medzi chladničkou a WC-kom. Znovu som spadla do víru sebapoškodzovania, sebadeštruktívnych myšlienok a nutkavých predstavách o samovražde. Som až tak na dne? Skutočne som šťastná iba keď nemusím jesť, keď odolávam, keď sa znižuje číslo na váhe... Vtedy som spokojná. Som v niečom dobrá., Vtedy som to ja..

Jediné čo mi zostalo je tento blog. Znovu zahajujem blogovú psychoterapiu, a ktovie možno moje zápisky niekomu rozvietia v hlave, aby nebol tak blbý ako ja a nezačal zvracať.... Keď som po prvýkrát začala chudnúť, niekedy pred piatimi rokmi, mali ste radšej vziať niekam do ústrania, poriadne ma preplesknúť a možno by som si ušetrila všetko to trápenie. Najsmutnejšie je, že si za to vlastne môžem sama.