Září 2012

23 PSA

20. září 2012 v 6:05 | Liliana
Za tento týždeň som naspala asi zo desať hodín dokopy. Dnes som hore už od druhej a to som zaspala tesne pred polnocou. Vrátila som sa k sebapoškodzovaniu, moju hlavu zaplnili nutkavé myšlienky na samovraždu, neschopná čokoľvek robiť, k hocičomu sa dokopať, nič ma neteší ani mi neprináša uspokokojenie. Pocit prázdnoty, beznádeje, v podstate nič nemá zmysel. Hlav v mojej hlave mi neustále opakuje, že som zbytočná, neschopná, že sa mám zabiť. NIE! Ja nechcem zomrieť. Aspoň myslím. V piatok nastupujem na psychiatriu. Moje schopnosti písať a racionálne uvažovať sú obmedzené depresiou a nedostatkom poriadneho spánku. I am really sorry. Myslím, že s tou hospitalizáciou som urobila dobre, a že snáď sa dám konečne dokopy, spamätám sa a ujasním si čo ďalej. Pretože takto ako som, bez akejkoľvek radosti, chuti žiť, to naozaj zmysel nemá. Potrebujem vypadnúť mimo realitu, oddýchnuť si od stresu, tlakov, hádok a pokafraných medziľudských vzťahov. Snáď mi Boh odpustí všetko zlé čo som vykonala. A pomôže mi, aby som sa po x rokoch, dala konečne dokopy, aby som bola schopná normálne fungovať a zaradiť sa do bežného života. Držte mi palce.

Zase na dne?

13. září 2012 v 20:49 | Liliana |  Môj denníček
Je mi jasné, že nijakého normálne človeka, nikdy nezaujímalo čítať niekoho ,,depresívne výlevy,,. Čo iné by som však mala napísať? Píšem pravdu. Už asi týždeň, možno ani nie, znovu zvraciam. Som pevne rozhodnutá začať chudnúť, tam kde som skončila. Nedesí ma už nijaký blázinec, nič. Znovu na ceste za dokonalosťou. Nejestvujúcim snom. Ale čo na tom, keď postrádam akýkoľvek iný zmysel života, inú motiváciu, podnet, náznak nehy a lásky. Cítim sa akoby som do tohoto sveta nepatrila. Navyše. Osamelá, odstrčená, neľúbená, napospas samej sebe. Osoba, ktorej sa najviac bojím, ktorá má tú moc ma zničiť, potopiť, udusiť, som len ja sama. Nikto iný mi neublížil toľko ako som si ublížila ja. Ale nikto ma neupozornil, že svoje telo môžem znenávidieť ešte väčšmi, že ten odpor, ktorý cítim sa dá prehĺbiť.
Stojím na rázcestí, ktorú cestu si vyberiem, ktorým smerom sa vydám? Beztak mám pocit, že ma v budúcnosti nečaká nič, že iba smrť je mojím vyslobodením (odpusť mi Bože) a preto asi bude najlepšie, vyhladovať sa na smrť. Veď čo by som si počala v tomto drsnom svete, ja detská doráňaná dušička, celkom sama? Iba bolesť a smútok. Nenávisť, sklamanie, depresia... To je môj život. Trápenie bez konca. Čo ďalej? Ako sa rozhodnem? Aký krok vykonám? To rozhodne dnešná noc. Zajtra sa uvidí. Na toto rozhodnutie sa musím poriadne vyspať a premyslieť si to. Jedno viem určite, že normálna nebudem nikdy...

Takže tak

12. září 2012 v 19:44 | Liliana |  Môj denníček
Môj život sa radikálne zmenil. A najhoršie je, že ja ani netuším, kedy presne ten zvrat nastal. Som dospelá, som iná, ale zároveň sa stále topím v riadnych sračkách a nie a nie sa z nich vyhrabať. Teoreticky vzaté je jasné, že je to preto lebo sa nerieši a ani nikdy neriešil ten spúšťač ppp, sebapoškodzovania atď. Prestala som so zvracaním a zase som sa začala rezať. Prestanem s tým a zase padám do ppp. V podstate som sa z nej nedostala, len striedam jeden extrém za druhý. To niekdajšie písanie, ktoré mi tak pomáhalo (starý blog) tak tie časy sú dávno preč. Už nie som štrnástka ani pätnástka, ale úplne niekto iný, a všetci tí ľudia, ktorí chodili a zaujímali sa o môj život svoje blogy zrušili a začali žiť v realite. Ja mám však pocit, že ani nežijem. Nedokážem sa pozviechať a niečo so sebou robiť, ak každý deň nenapíšem aspoň tých pár slov o uplynulom dni. Keď si nezhrniem a nedám dokopy kde je problém a čo mienim ďalej robiť.
Som doma. Od začiatku školy som tam bola dvakrát.Fakt úspech. Chudnem. Zase som začala vymýšľať. Nutne potrebujem motiváciu, a tá ,,tetka,, v mojej hlave mi znovu šepká. Čakala na vhodnú chvíľu. Lenže ja som slabá a nedokážem namietať. S pokojom sa jej odovzdávam, a nechávam ju nech robí všetko za mňa. Veď som predsa vždy chcela byť dokonalá, a bola som spokojná, keď som bola chudučká... Doma je to všetko aj tak na hovno, normálna nedokážem byť, stále ma prepadajú morbídne a desivé predstavy, o tom ako ma každý znásilňuje, desí ma to vo snoch, ale i v reálnom živote. Doslova som si vypästovala( asi nevedome) averziu, respektíve strach zo všetkých chlapov, predstavy, že mi chce každý len ublížiť ako špinavej handre a potom odhodiť, tak tých som si užila a ešte si ich asi užijem. Ale upadám. Za tie roky som sa nikam neposunula. Jedine tak naspäť. Ibaže sa cítim osameá, opustená a nikým nemilovaná. Viem, že sú ľudia, ktorí ma radi majú, ale ja to potrebujem cítiť. Potrebujem to ako soľ. Je neopísateľné ako veľmi mi pomôže, keď ma niekto objíme, niekto koho mám i ja veľmi rada. Vtedy sa cítim spokojná. Inak...
Stratila som sa. Doslova.
Netuším kde, kedy ani kam sa rútim. Ale viem, že bez písania sa to ani nedozviem. Potrebujem si jednoducho nejakým spôsobom uľaviť, keď nemám možnosť sa s niekým každý deň porozprávať, naozaj úprimne...

Po dlhšj dobe

2. září 2012 v 18:16 | Liliana |  Môj denníček
Musím sa sem vrátiť. Proste musím. Odrádza ma jediné, to že blog.cz nie je už to čo býval. Všetci odišli a upadá to tu. Som v sračkách. Doslova. Totiž, z Anorexie som sa dostala, ale znovu nastal opačný extrém, svoje problémy rieším prejédaním, iba už nezvraciam. Denne sa napchávam. Moja váha dosahuje takmer 70! kíl. A zajtra mám ísť do školy? O 12 kíl ťažšia? Prečo ja? Prečo!!!!!!!Nechápem, prečo sa nedokážem zbaviť závislosti na jedle. Nerozumiem tomu.