Takže tak

12. září 2012 v 19:44 | Liliana |  Môj denníček
Môj život sa radikálne zmenil. A najhoršie je, že ja ani netuším, kedy presne ten zvrat nastal. Som dospelá, som iná, ale zároveň sa stále topím v riadnych sračkách a nie a nie sa z nich vyhrabať. Teoreticky vzaté je jasné, že je to preto lebo sa nerieši a ani nikdy neriešil ten spúšťač ppp, sebapoškodzovania atď. Prestala som so zvracaním a zase som sa začala rezať. Prestanem s tým a zase padám do ppp. V podstate som sa z nej nedostala, len striedam jeden extrém za druhý. To niekdajšie písanie, ktoré mi tak pomáhalo (starý blog) tak tie časy sú dávno preč. Už nie som štrnástka ani pätnástka, ale úplne niekto iný, a všetci tí ľudia, ktorí chodili a zaujímali sa o môj život svoje blogy zrušili a začali žiť v realite. Ja mám však pocit, že ani nežijem. Nedokážem sa pozviechať a niečo so sebou robiť, ak každý deň nenapíšem aspoň tých pár slov o uplynulom dni. Keď si nezhrniem a nedám dokopy kde je problém a čo mienim ďalej robiť.
Som doma. Od začiatku školy som tam bola dvakrát.Fakt úspech. Chudnem. Zase som začala vymýšľať. Nutne potrebujem motiváciu, a tá ,,tetka,, v mojej hlave mi znovu šepká. Čakala na vhodnú chvíľu. Lenže ja som slabá a nedokážem namietať. S pokojom sa jej odovzdávam, a nechávam ju nech robí všetko za mňa. Veď som predsa vždy chcela byť dokonalá, a bola som spokojná, keď som bola chudučká... Doma je to všetko aj tak na hovno, normálna nedokážem byť, stále ma prepadajú morbídne a desivé predstavy, o tom ako ma každý znásilňuje, desí ma to vo snoch, ale i v reálnom živote. Doslova som si vypästovala( asi nevedome) averziu, respektíve strach zo všetkých chlapov, predstavy, že mi chce každý len ublížiť ako špinavej handre a potom odhodiť, tak tých som si užila a ešte si ich asi užijem. Ale upadám. Za tie roky som sa nikam neposunula. Jedine tak naspäť. Ibaže sa cítim osameá, opustená a nikým nemilovaná. Viem, že sú ľudia, ktorí ma radi majú, ale ja to potrebujem cítiť. Potrebujem to ako soľ. Je neopísateľné ako veľmi mi pomôže, keď ma niekto objíme, niekto koho mám i ja veľmi rada. Vtedy sa cítim spokojná. Inak...
Stratila som sa. Doslova.
Netuším kde, kedy ani kam sa rútim. Ale viem, že bez písania sa to ani nedozviem. Potrebujem si jednoducho nejakým spôsobom uľaviť, keď nemám možnosť sa s niekým každý deň porozprávať, naozaj úprimne...
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama