Říjen 2012

Tomorrow is a big day.. It´s my day. Start day..

9. října 2012 v 21:31 | Liliana |  Môj denníček
Budem písať. Rozhodla som sa. Je mi jedno čo si myslia ostatní, nie je to podstatné. Viem, že sa mýlia, že sa z toho všetkého vyhrabať dokážem, že nie som vôbec sama a mám na to.
Dodali mi na psychiatrii tú chuť, ohodlanie, možno je to liekmi, možno nie, ale ja to dokážem. Urobím so sebou niečo, zmením sa, postavím sa na vlastné nohy, naučím sa pravidelne jesť, zabehnem si režim v učení, napriek tomu, že som individuálna študentka. Budem sa učiť doma, sama, a pôjde mi to. Iba nemôžem podľahnúť viac tej hnusnej, zákernej svini depresii a jej dobrej priateľke lenivosti. Vyhrabem sa z tých sračiek, do ktorých som sa sčasti dostala sama, z väčšej časti rodina a z tej najväčšej okolnosti môjho života. Dosť bolo trápenia a bolesti, prišiel čas dospieť, prevziať za seba zodpovednosť, odpustiť si, prijať, že minulosť sa stala a viac ju nezmením, no najmä sa prestať obviňovať a utiekať sa k všemožným sebepoškodzujúcim aktivitám ako rezanie a ppp. Áno, je to určitý spôsob, ktorým sa vyrovnávam so svojími emóciami, utekám a schovávam sa pred životom, pred minulosťou, ale problémy to absolútne nerieši, iba odkladá a vyrába nové.
Otázka za milión: Ako dlho mi toto odhodlanie a chuť niečo robiť so svojím životom vydrží? Nespadnem znovu do chudnutia a boja o nejestvujúcu dokonalosť?
Verím, že mi to vydrží, že ak budem chcieť a zatnem zuby dokážem všetko čo si zaumienim a liečenie nakoniec ani nebude potrebné... Ale bolí to. Všetko. No naozaj prišiel čas vylízať si všetky rany raz a navždy.

Zase doma..

7. října 2012 v 19:05 | Liliana |  Môj denníček
Och, áno, dali ma trošku dokopy, respektíve vymenili jedny lieky za druhé, pri záchvatoch plaču mi dávali krásne zelené tabletky, alebo hneď Diazepany, ale moja podstata je stále rovnaká. Mojou vinou. Po necelých dvoch týždňoch na detskej psychiatrii na Kramároch ma nedobrovoľne nasilu šupli na cajlu do Pezinka. Psychosomatické oddelenie. Váhra čo. Išla som tam, podpísala som súhlas (kedže som plnoletá pýtali sa) , ale len preto, že to chcelo moje okolie, ktoré mi vraj chcie to najlepšie, no v kútiku duše, vlastne nie kútiku, ale v celej svojej mysli som bola proti. A asi preto som tam vydržala cca 24 hodín, ktoré som z polovice preplakala, prespala a v tej druhej polovici som vedela, že idem domov. Zobudila som sa s tým pocitom, že podpíšem revers, že tam nechcem byť, že to nepotrebujem, nepatrím tam a tri mesiace odrezaná od ,,normálneho,, sveta mi nič nedá, skôr naopak. Mala som a stále mám pocit, že si pomôžem sama, doma, že v skutočnosti potrebujem lásku svojich rodičov a teplý domov. Nie liekárov, nie sestričku, ktorá bude zapisovať čo zjem, pozerať ako to jem a pýtať sa či som bola alebo nebola zvracať. Potrebujem robiť to čo ma bavi, kedy chcem, čo chcem, a nie hlúposti ako muzikoterapia (japonský a kórejský pop mi asi nikto nepustí, že) kresliť, maľovať, ale najmä chodiť von, do prírody, k ľuďom, ktorých mám rada.... Mám to teraz na tanieri. Všetci sú sklamaní, nahnevaní, a dokonca života mi budú vyčítať, že som to mala vydržať, že som nemala zdrhnúť, utiecť, ale prispôsobiť sa. Hold smola, som slaboch, ale neľutujem to. Mňa mrzí len to, že nikto nepočúva moju verziu. Nevedia čo som tam cítila, a že to nebolo nič príjemné ani pekné. Každý si melie svoje, nik neberie ohľad na to čo chcem ja. Keď uvidím, že to nejde, že tú liečbu potrebujem, pôjdem tam aj sama. Ale teraz som na to nedozrela, nie som pripravená urobiť také veľké rozhodnutie, byť hodená levom, dospelým. Asi tam nastal problém. Že ma tam brali ako dospelú. Bola som namladšia. Už to nebolo ťuťuli muťuli. Malinké, poď si lažkať, sadkať, utrieme slzičky, pofúkame bobenko... No, možno si raz uvedomím, že už práve dospelá som. AJ tak však mám pocit, že hento tam, pod tými horami, nebolo to čo mi pomôže. Musím hľadať a mám na to dosť času, keďže si zajtra ide vybaviť individuálny študíjny plán, vďaka ktorému zo mňa bude kompletne pomätený a hotový asociál bez akéhokoľvek kontaktu s rovesníkmi. Znie to strašne, ale v tomto stave, by som tomu tlaku, hromade učenia, dopisovania a výsmechu zo strany spolužiakov okamžite podľahla. To nechcem riskovať. Moja sociálna fóbia sa asi znovu ozvala, no v skutočnosti je to iba praobyčajný strach, keďže sa moje posledné dovolenky v ,,blázinci,, rozkrýkli, každý pridal nejakú pikantnosť a vzišla som z toho ako najväčší blázon pod slnkom. Smutné.
A čo ďalej? Vôbec, ale vôbec netuším. Najprv sa musím naučiť normálne jesť. Tých 24 hodín na cajle mi dalo chuť so sebou niečo spraviť, aj odhodlanie a silu ku štartu a k veľmi veľmi dlhej ceste. Teraz prišiel čas na realizáciu. Bude to bolieť. A veľmi.