Tomorrow is a big day.. It´s my day. Start day..

9. října 2012 v 21:31 | Liliana |  Môj denníček
Budem písať. Rozhodla som sa. Je mi jedno čo si myslia ostatní, nie je to podstatné. Viem, že sa mýlia, že sa z toho všetkého vyhrabať dokážem, že nie som vôbec sama a mám na to.
Dodali mi na psychiatrii tú chuť, ohodlanie, možno je to liekmi, možno nie, ale ja to dokážem. Urobím so sebou niečo, zmením sa, postavím sa na vlastné nohy, naučím sa pravidelne jesť, zabehnem si režim v učení, napriek tomu, že som individuálna študentka. Budem sa učiť doma, sama, a pôjde mi to. Iba nemôžem podľahnúť viac tej hnusnej, zákernej svini depresii a jej dobrej priateľke lenivosti. Vyhrabem sa z tých sračiek, do ktorých som sa sčasti dostala sama, z väčšej časti rodina a z tej najväčšej okolnosti môjho života. Dosť bolo trápenia a bolesti, prišiel čas dospieť, prevziať za seba zodpovednosť, odpustiť si, prijať, že minulosť sa stala a viac ju nezmením, no najmä sa prestať obviňovať a utiekať sa k všemožným sebepoškodzujúcim aktivitám ako rezanie a ppp. Áno, je to určitý spôsob, ktorým sa vyrovnávam so svojími emóciami, utekám a schovávam sa pred životom, pred minulosťou, ale problémy to absolútne nerieši, iba odkladá a vyrába nové.
Otázka za milión: Ako dlho mi toto odhodlanie a chuť niečo robiť so svojím životom vydrží? Nespadnem znovu do chudnutia a boja o nejestvujúcu dokonalosť?
Verím, že mi to vydrží, že ak budem chcieť a zatnem zuby dokážem všetko čo si zaumienim a liečenie nakoniec ani nebude potrebné... Ale bolí to. Všetko. No naozaj prišiel čas vylízať si všetky rany raz a navždy.
 


Komentáře

1 natalinka natalinka | 17. ledna 2013 v 6:30 | Reagovat

také jsem si prošla léčebnou, nedobrovolně.....a je to k ničemu!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama